Päť minút pred štartom na košickom Medzinárodnom maratóne mieru bolo všetko tak, ako má byť. Nechýbala dobrá nálada, telo riadne zahriate a hlavne nohy sa tešili, ako si odbehnú oficiálnu polmaratónsku premiéru. Škoda, že im to nevydržalo dlhšie.
VIDEO: Košický maratón
Úvodné dva kilometre ubehli ani neviem ako. Čas bol ideálny, dokonca som si pomyslela, že by som mohla dobehnúť v osobnom rekorde. Už pri štvrtom kilometri sa však niečo „zlomilo“. Nadšenie opadlo. Lýtka sa začali ozývať. „Dosť skoro, no nič to,“ povedala som si. Započúvala som sa do dychu bežca za mnou. Svojím odfukovaním zadával tempo aj mne. Nohy som prestávala cítiť a pomohlo aj občerstvenie. Začalo sa mi bežať v pohode.
Dúfala som, že všetko bude ako pri tréningu. Okolo šestky sa totiž dostávam do „tranzu“. Nohy poslúchajú a hlava tiež. Košická šestka bola však iná. Nejako som sa začala sústreďovať na to, čo a kde ma bolí. Ešte som si však dokázala znovu povedať „nevadí“. Záchrana ostávala pri desiatom kilometri, pri ktorom zväčša chytám druhý dych. Žiaľ, v Košiciach neprišiel.
Naopak, kríza bola horšia a horšia. Pomaly ma predbiehali omnoho starší maratónci a maratónkyne, a to napriek tomu, že ich čakala dvojnásobná trať. Únava a nechuť boli na mne asi vidieť, lebo aj diváci pri ceste začali hlasnejšie povzbudzovať. Vďaka im, lebo bez nich by som to asi vzdala. Pri trinástke to bolo najhoršie.
Pôvodne som si ju totiž pomýlila s dvanástkou. Zistenie tohto omylu mi zobralo toľko síl, že som naozaj mala chuť nechať všetko tak. Vtedy som si pomyslela, že už aj tak som za polovicou a musím ísť teda ďalej. Pokúsila som sa „zavesiť“ za bežkyňu, o ktorej som vedela, že beží zhruba rovnako ako ja. Bez úspechu. Musela som sa vytrápiť sama. Ešteže tam boli diváci. Potešili najmä tí, ktorí si v bulletine našli podľa čísla aj moje meno.
Od šestnásteho kilometra som prestala vnímať aj ich. Nemyslela som na nič iné len na dobeh do cieľa. Lýtka boleli čoraz viac. Snažila som sa pridať, ale nedalo sa. Únava bola strašná. Povedala som si, že pokúšať sa o lepší čas nemá význam. Dôležité bolo aspoň dobehnúť.
Konečne devätnásty kilometer. Ešte raz som sa pokúsila pridať. Nohy odmietli. Ani neviem ako, prebehla som cieľom. Čas som mala horší ako som pôvodne očakávala. Prišlo sklamanie. Chcela som čo najskôr odísť do šatne. Nevládala som sa však ani pohnúť.
Únava má však aj pozitíva. Vďaka nej som videla prebehnúť cieľom celkového víťaza. Zabehol traťový rekord. Azda ja o rok zvládnem ten svoj osobný. O dôvod viac sa do Košíc vrátiť. Mimochodom, tých 21 kilometrov som chcela zabehnúť okolo 1:55 hodiny. Podarilo sa za 2:02 hodiny. Som rada, že to mám za sebou.
KAMERA: Mikuláš Jesenský
STRIH: Lukáš Kodoň
