„Co pani muvi? To nemožlive!“ snaží sa oponovať poľská zákazníčka. „Eurá berieme len papierové,“ vysvetľuje predavačka. „Zaplatíte papierovými eurami a vydáme vám slovenské koruny. Za ten nákup máte papierových málo.“ Poľka sa bezradne otáča po okolí, snaží sa rozpoznať niekoho známeho.
Ako na potvoru všetci zmizli alebo sa potulujú medzi regálmi. „Cholera,“ zamrmle si popod nos, „ co ja bende robič!?“ Na dlani pohadzuje mince, odhadujem 15 - 20 eur. Slušný peniaz. „Proše pani, ja juž nemam vaše korony, my juž jedžemy do Polski, to son podarunki dla znajomych i džieči,“ snaží sa predavačku obmäkčiť. Tá sa však nedá. „Musíme odobrať tovar.“ Poľka ešte raz zaloví zrakom po okolí, no bezvýsledne.
„Nemáte kreditku?“ Pokúša sa zachrániť jej nákup predavačka.
„Niemam,“ odvetí a s ľútosťou vracia fľašu whisky. Predavačka s pomocou kolegyne stornuje fľašu.
„Málo, ešte niečo lacné,“ oznamuje nešťastnej zákazníčke. Tá tušiac, že to nebude stačiť, už drží v ruke čokoládu. Pokladníčka vydáva zákazníčke päť korún. Poľka niečo zadudre a ponáhľa sa preč. Tušil som, čo si myslí a ako bude doma rozprávať zážitok zo slovenského Tesca.
A veru, nechválil by som ho ani ja. Buď eurá berie všetky, alebo nie. A práve na minciach by sa mohli pokladníčky dobre zacvičiť, veď tie budú u väčšiny Slovače prevládať. Nepoznám interné predpisy Tesca, ale takýto prístup nie je zákaznícky. Ak rozhodlo, že sa v Tescu môže platiť aj eurami, mali sa tomu prispôsobiť aj pokladnice.
Byť prvý za každú cenu, ale obmedzovať zákazníkov nie je vôbec etické.
herman.blog.sme.sk
Autor: Peter Herman
