Architekt Alfréd Piffl, ktorý obetoval pre rekonštrukciu Bratislavského hradu niekoľko rokov života, zanechal svedectvo o svojom úsilí v dokumentárnom denníku (Marenčin PT, Bratislava 2007) Zápas o Bratislavský hrad, ktorý si tento neúnavný architekt, maliar a grafik viedol v rokoch 1948 - 1972 a prerušila ho iba jeho smrť. Čítať si jeho zápisník je priam napínavá lektúra, lebo vznikal v ťažkých časoch zavedenia a upevňovania komunistického režimu, čo pocítila každá oblasť ľudskej činnosti. Piffl, ročník 1907, prišiel na Slovensko už po bohatých skúsenostiach v Česku a roku 1947 sa stal mimoriadnym a potom riadnym profesorom na bratislavskej Vysokej škole technickej, pričom zároveň prednášal aj na Akadémii výtvarných umení a na Katedre historickej archeológie UK.
Už denníky z vysokej školy dokladajú, že nepotreboval komunistov ani prekuknúť, aby vedel, že mu budú hovoriť do všetkého, a to najmä nekompetentne.
Ani takéto poznatky ho však neodradili a dokázal svojich poslucháčov ani nie tak naučiť, ako skôr zasvätiť do umenia architektúry, ale aj archeológie, lebo bol pri vykopávkach rímskej stanice Gerulata v Rusovciach a vyznal sa takisto v iných archeologických nálezoch, napríklad na Hrade i v Podhradí, ktoré sa onedlho malo stať obeťou dunajského mosta.
Z denníkov vysvitá, že obnova Hradu ho náramne bavila, napriek ťažkostiam, ktoré ju sprevádzali. Plán rekonštrukcie bol najprv schválený, potom povereníctvo kultúry tvrdí, že „obnova je zavrhnutiahodná“, v čom je zajedno i so šéfom strany na Slovensku Bacílkom. Proti je aj zväz výtvarníkov – okrem Alexyho, ktorý obeháva kde koho a všade prosíka. Stavebná firma raz robotníkov platí, raz im zasa hodinovú mzdu zníži, inokedy nie je piesok, potom zasa chýba cement a horlivý architekt sa na to všetko musí bezmocne dívať, pričom o jeho bezhraničnej obetavosti svedčí fakt, že sa nechá spustiť do 62–metrovej hradnej studne a v tom vlhku a tme si ešte robí poznámky. Veľmi príznačné, čosi podobné robil aj na Devíne.
Potom príde katastrofa. Piffla v auguste 1957 bezdôvodne zatknú a po dvoch rokoch ho prepustia. Vraj sa pokúšal o verejné poburovanie a ohováral spriatelenú mocnosť. Z tohto nešťastného obdobia denné zápisky, pochopiteľne, chýbajú. Autor svoje zážitky zaznamenal neskôr, keď sa horkoťažko uchytil v rozličných zamestnaniach. Zato sa však zachovalo veľa jeho kresieb, reprodukovaných i v knihe spolu s dobovými fotografiami.
Pifflov denník je cenným dokumentom jednak o Bratislavskom hrade, jednak o vzácnom a všestrannom človeku, ktorý si aj v nepriazni čias zachoval nadhľad a vtip.
