Som typický predstaviteľ panelákovej generácie. Sťahovala by som sa preč, až by som plakala. Ako mnohých ďalších ma lákali ponuky v zmysle dom za cenu bytu. Možno neskôr oľutujem, ale doteraz som sa nerozhodla. Keď sa obzerám okolo Bratislavy, obávam sa, že by som sa sťahovala z dažďa pod odkvap. Maličké pozemky, uzatvorená spoločnosť. Nebyť vysokých múrov, jeden druhému vidí pomaly do hrnca, keď sa varí nedeľný obed.
Okolie najväčších slovenských miest sa mení. Bývaniu v satelitných mestečkách prichádzajú na chuť nielen Bratislavčania, ale aj obyvatelia Banskej Bystrice i menších miest. V Bratislave je však tento proces zreteľnejší - ide o viac ľudí, väčšie vzdialenosti i územia. Zatiaľ čo napríklad v Senici nová obytná štvrť vyrastá hneď vedľa pôvodnej infraštruktúry, v okolí hlavného mesta začínajú nové obytné zóny pomaly potláčať pôvodné funkcie územia. Bývalé vidiecke centrá málokedy stačia, alebo v budúcnosti budú stačiť na to, aby uspokojili pribúdajúcich obyvateľov. Nehľadiac na to, že hoci tam bývajú, sú tu akoby na návšteve. Trvalé bydlisko si v obci nevybavujú, nákupy vozia z Bratislavy. Celý svet na novom mieste sa pre nich zúžil na vlastný maličký trávnik za domom, hneď ako za sebou zabuchnú dvere brány len pár metrov pred vchodovými dverami.
Nechcem odsudzovať. Všetko je voľba podľa vlastných priorít a potrieb. Vysídľovanie obyvateľstva a prudký nárast funkčne jednostranne budovaných prímestských zón bývania však môže byť problémom. A konečne na to začínajú aj u nás poukazovať urbanisti i architekti.
Enklávy rodinných domov sa začínajú stavať masovo, ako kedysi nocľahárne v podobe bytových sídlisk. Ak, podobne ako pri hromadne bytovej výstavbe, sa pozabudne na dotváranie sociálnych jadier a občiansku vybavenosť, do budúcnosti to môže znamenať vážny problém.
