Zhovárame sa s čerstvým držiteľom Ceny Anasoft litera za knihu Liečiteľ MAREKOM VADASOM.
Prekvapila vás účasť vo finálovej desiatke Ceny Anasoft litera?
„Áno, takisto, ako ma prekvapila aj neúčasť niektorých mien.“
Kam vo vašej doterajšej tvorbe zaraďujete Liečiteľa? Hypotetická otázka – keby táto cena existovala už dávnejšie, máte pocit, že niektoré iné z vašich diel by malo takúto alebo väčšiu šancu uspieť?
„Liečiteľ je iný ako moje ostatné knihy, pracoval som na ňom sedem rokov a mám k nemu zvláštny vzťah. Keď si ho prelistujem, zdá sa mi, akoby som ho ani nepísal ja. No dôležitejšie ako to, kam ho zaraďujem ja, je otázka, ako ho vnímajú čitatelia.“
Čo si myslíte o slovenských literárnych cenách, je ich málo či dosť?
„Ak je jedna, je to dobré, ak by ich bolo viac, bolo by to dobré takisto. Literatúra však vďaka nim nebude lepšia.“
Je ich význam skôr v hodnotovom výroku o ocenenom diele a zaradení autora do istej elitnej partie, alebo v propagácii literatúry, či najmä vo finančnej pomoci?
„Zaradenie autora alebo elita vytvorená kritikmi ma nezaujíma a peniaze sa minú skôr, ako si stačíte všimnúť. Verím, že táto cena vznikla ako pomoc pri propagácii literatúry.“
Koho ste tipovali na dnešného víťaza?
„Dušana Dušeka, ale prial som to Monike Kompaníkovej.“
Čo budete robiť s cenou – opäť cestovanie, či ako kedysi povedal Pavel Vilikovský, za tie peniaze sa dá kúpiť čas na písanie?
„Čas na písanie je pre mňa zvláštny pojem. Pri dvojtýždňovej dovolenke, keď mám kopec voľného času, nenapíšem ani riadok a potom nahodím do kompu takmer celú poviedku niekedy nadránom tesne predtým, ako mám vstávať do práce. Nepíšem systematicky, voľno pre mňa nie je stimulom. Určite tie peniaze miniem na cestovanie, kúpim sprievodcovi topánky, starostovi Koohu loďku, ľuďom z Manelonu palmové víno a kozu na zvítanie... Možno zoberiem syna do Írska alebo Bretónska. Alebo že by som ich odovzdal ministrovi kultúry, ak by chýbali pri dostavbe Národného divadla?“
