Bolo to hladké pristátie do babieho leta, končiare žiarili pod číročistou oblohou a my sme sa nevedeli dočkať, kedy si obujeme vibramky a vylezieme na Skalnaté pleso. Pol hodinky po pristátí sme vykladali kufre z taxíka a dýchali vzduch s vôňou borovice. Úsmev mi zamrzol vo chvíli, keď som prepočítala našich päť sliviek a zistila, že skriptá ostali v lietadle, v sivom vrecku na časopisy v prvom rade pri okne spiatočného letu Sky Europe. Oblial ma studený pot.
V mojom mužovi sa zapol jaskynný reflex chlapa - riešiteľa a okamžite vytočil číslo na letisko, možno budeme mať šťastie. Čuduj sa svete - motyka vystrelila. Akási dobrá duša na opačnom konci telefónu zarevala do slúchadla: „Slečinka, lietadlo tu ešte je, ale už zatvárajú dvere! Skladajte telefón a volajte o desať minút, bo ja bežím, nech ho chytím.“ Dobrá duša bežala a chytila. Vraj zastavili lietadlo, kolega pristavil schodíky, letušky našli skriptá, odovzdali ich a zamávali. Keď som volala o desať minút, už ma čakali.
Prelietala som väčšinu západného sveta, ale nikde som nestretla človeka, ktorý by kvôli mne zastavil lietadlo.
A tak ďakujem chlapíkovi, čo mal v tú septembrovú stredu službu na popradskom letisku. Ďakujem aj za to, že slovenský biznis ešte vie byť o ľuďoch, nielen o smerniciach a automatickom odkazovači, na ktorom treba stlačiť štvorku, hviezdičku a čakať na operátora.
Aj keď ľudský faktor vie niekedy zlyhať, tentoraz šliapal ako hodinky.
sukovska.blog.sme.sk
Autor: Ingrid Sukovska Bussell
