Roger je môj spolužiak z Číny.
Pôvodne jeho meno znelo úplne inak, až kým do jeho triedy na gymnáziu neprišiel americký lektor angličtiny, ktorý študentom rozdal zoznam anglických mien a prikázal im, nech si z nich vyberú také, ktoré sa im bude páčiť. No, aj tak sa dá správať v odlišnej kultúre.
Tento článok však nie je o mene. Je o Rogerovi. A o jeho rodine.
Roger má tesne pred tridsiatkou a do Európy prišiel študovať európsku kultúru, pretože pracuje pre čínsku spoločnosť, ktorá udržiava živé obchodné kontakty s EÚ. Nie je na tom nič zvláštne, tu v Holandsku študuje nespočetne veľa študentov z Ázie.
Roger je však iný prípad. Nechodí na pivo a nezúčastňuje sa na spoločných akciách, ktoré so spolužiakmi organizujeme.
Po troch týždňoch intenzívneho otravovania z našej strany (Holanďanky sú nesmierne zvedavé a hlučné – asi ako Slovenky) sa nám Roger priznal, že je ženatý.
V prvom momente nás to zarazilo, lebo Roger je ten maličký Číňan, ktorý bude celý život vyzerať ako tínedžer.
Pri pohľade na naše spadnuté sánky sa usmial a povedal nám o dcére, ktorá je doma so svojou matkou.
Nedalo mi to a spýtala som sa Rogera, ako vlastne funguje kontrola rastu populácie v Číne. Tu je vysvetlenie.
Rogerovi rodičia majú teraz okolo päťdesiatky. U ľudí v ich veku je ešte bežné, že majú okolo sedem súrodencov.
Roger má jednu staršiu sestru. Vláda začala demografický rast brzdiť až rok potom, ako sa Roger narodil, a mám pocit, že to bolo jeho jediné šťastie. Je to totiž nie veľmi zložitý, zato dosť drastický systém.
Ak sú obaja manželia jedináčikovia, môžu si „zadovážiť“ dve deti. Ak má niekto z nich súrodenca, môžu mať len jedno dieťa. To je aj Rogerov prípad.
Ak sa náhodou podarí detí viac, mladá rodinka sa môže pripraviť, že bude musieť zaplatiť mastnú pokutu. Vypočíta sa podľa príjmu rodiny a výsledok je zhruba trojročný zárobok manžela.
Takže každý si dobre rozmyslí, či mu jedno dieťa nepostačí...
Pýtal sa ma, či si myslím, že je to barbarské. Povedala som, že nie, ale mala som hlúpy pocit, že asi klamem. Roger teda uprednostnil kariéru pred možnosťou vidieť svoje jediné dieťa rásť.
Jeho žena príde v januári na návštevu, ale bez dcéry, pretože s ňou by víza nikdy nedostala. Roger svoju dcéru uvidí až o rok a pol – žiadne prvé kroky, žiadne prvé slová, nič... To všetko absolvuje bez neho.
O dieťa sa stará Rogerova mama, lebo jeho manželka už medzičasom nastúpila do práce.
Pýtala som sa Rogera, či mu je smutno za ženou a za malou. „Áno, ale to je o. k., lebo každý deň ich vidím asi tak pol hodiny na Skype.“
Autor: Michaela Stanková
