performer Michal Murín: Hippies museli bojovať, preto umožňujú rozbeh nového

Na prvé revolučné diela v oblasti nových médií už na Západe padá prach. Na Slovensku sú však nové médiá len v pozícii "čakania a absencie". Videoart, soundart, inštalácie, performancie, virtuálne koncepty architektúry, vedy, umenia a hlavne ideí - pojmy,

Michal Murín (1963) - v roku 1985 ukončil štúdium Vysokej školy ekonomickej v Bratislave a v roku 2001 Fakultu umenia na Vysokom učení technickom v Brne. Od roku 1991 spoluvytvára časopis Profil súčasného výtvarného umenia. Viedol Galériu Slovenskej sporiMichal Murín (1963) - v roku 1985 ukončil štúdium Vysokej školy ekonomickej v Bratislave a v roku 2001 Fakultu umenia na Vysokom učení technickom v Brne. Od roku 1991 spoluvytvára časopis Profil súčasného výtvarného umenia. Viedol Galériu Slovenskej spori(Zdroj: SME – PETER ŽÁKOVIČ)

Na prvé revolučné diela v oblasti nových médií už na Západe padá prach. Na Slovensku sú však nové médiá len v pozícii "čakania a absencie". Videoart, soundart, inštalácie, performancie, virtuálne koncepty architektúry, vedy, umenia a hlavne ideí - pojmy, čo Slovákov odstrašujú. Sú vraj stále málo zrozumiteľné. "Slovenskí výtvarníci majú handicap, že reprezentujú malý národ, ktorý nemá ani vlastné Múzeum súčasného umenia, a medzinárodne sa presadzujú individuálne - bez podpory štátu, ktorý v konečnom dôsledku reprezentujú," hovorí konceptuálny výtvarník, performer a vysokoškolský učiteľ Michal Murín.

Kedy oslovili nové médiá vás?

Môj otec bol v 70. rokoch riaditeľom výpočtového strediska Počtovnícka organizačná služba v Prešove. Často chodieval do Prahy odkiaľ nosil aj zahraničné časopisy, takže doma som odmalička vedel, čo je počítač - už od čias raných technológií. Otec skoro zomrel, ale zapamätal som si jeho vetu, aby som sa držal počítačov, lebo majú budúcnosť. Začal som teda študovať odbor matematicko-ekonomických výpočtov v makroekonomike na bratislavskej VŠE. Už v druhom ročníku to prestalo viazať moju pozornosť. Zažil som zlom, aký sa občas stáva mladým ľuďom pred dvadsiatkou. Vysokú ekonomickú som síce absolvoval, aj som sa živil ako programátor, ale stále ma zaujímalo umenie, a v roku 1999 som si dokončil výtvarné vzdelanie v Brne.

Súčasťou vašej práce je aj maľba?

Predovšetkým sú to koncepty, inštalácie a živé performancie. Samotné budovanie inštalácie je dielom, rovnako ako aj živá akcia je tvorbou, pripomínajúcou divadlo, ktoré sa zaobíde bez dramatickej zápletky.

Čo si má divák predstaviť pod performanciou?

Je to akýkoľvek výstup, výkon pred divákom založený na vopred pripravenej idei, ktorú divák dekóduje. Z hľadiska jazyka je performanciou napríklad aj kúzelnícke číslo. No z hľadiska výtvarného umenia už nie.

Máte aj divadelné skúsenosti?

Takmer osem rokov som bol členom experimentálneho divadla Balvan, ktoré bolo v čase svojej existencie - v rokoch 1985 až 1992 - tým najpodivnejším a najradikálnejším experimentálnym divadlom na Slovensku. Ešte pred Stokou. Vzniklo na základoch divadla Labyrint, ktoré sa po emigrácii svojho zakladateľa Milana Sládka v 80. rokoch rozdelilo. Bol to pohybový nonverbálny experiment, v ktorom bolo cítiť vplyvy fyzického divadla, citácie japonského tanca butó, ale aj estetizovaná motorika jednotlivých hercov - tanečníkov. Na javisku sme rezignovali na dramatické elementy a nechali sme v priestore ľudské telá len tak plynúť. Vytvárali sme zvláštny emocionálny tvar, ktorý bol zaujímavý svojou nedefinovateľnou atmosféru.

Čím ste sa nechávali ovplyvňovať?

Okrem toho, že som sa v počítačových sálach pohyboval už od svojich šiestich rokov, zažil som to, čo dnes fascinuje mladých ľudí - analógový svet počítačov, ktorého ikony sa dnes s obľubou používajú napríklad na webových doménach. Ale generácia o 20 rokov mladšia, už nepozná ich autentický obsah. A ovplyvnil ma aj môj intenzívny kontakt s anglickým jazykom - podstatnú časť textov o umení som prečítal práve v tejto reči, ktorá mi umožnila pochopiť úroveň vývoja nových médií v celosvetovom kontexte a sprístupnila dôležité medzinárodné festivaly. A hlavne to, keď som pochopil, že koncept je Umením.

A túto správu teraz posielate ďalej - svojim žiakom a divákom?

Podľa Friedricha Hayeka je jednou z úloh intelektuála, že má vytvárať akýsi opačný lievik medzi poznaním vedy, výskumy, umenia a masou. A to na rôznych úrovniach - ako tvorca, pedagóg či autor textov.

V roku 1987 ste vytvorili projekt Hudba v hlave. Ako ho vnímate po dvadsiatich rokoch?

Pri spätnom pohľade je dosť dôležitý. Dnes v prostredí súčasnej vážnej hudby vzniká celý rad textov o tichu v hudbe. Svoj koncept som postavil na podobnom východisku, ako sme robili divadlo Balvan - na rezolútnom protirečení tradičným formám. Umenie "hudby v hlave" - predstavy hudby, ktorá sa zaobíde bez akejkoľvek realizácie, hovorí o schopnosti človeka samostatne a individuálne tvoriť, počuť a pohrávať sa s vlastnou myslenou hudbou či zvukom. Tento projekt sa prvýkrát realizoval v Austrálii ešte pred revolúciou. Tesne po novembri 1989 som si prišiel do Viedne po balíček, v ktorom mi odtiaľ poslali texty ľudí, čo môj projekt oživili na pláži, a kilo austrálskeho piesku. Hudbu v hlave si pre veľký úspech Austrálčania zopakovali aj na druhý rok. V roku 2005 som ich všetkých stretol v Perthe a pocit z projektu v nich ostal neporušený... No a dnes, keď už každý môže mať laptop a digitálny softvér, vytvárajúci hudobné štruktúry, sme odrazu svedkami, ako sa skladateľ - čoby "zavedená" osoba modernizmu - vlastne rozkladá. Prístup k hudbe sa reálne individualizuje. Vznikajú napríklad skupinové internetové rádiá - kedysi pirátske rádiovysielania. Tvorba je vždy zaujímavejšia ako konzum.

K čomu vedie táto individualizácia?

V komunistickom priestore bol alternatívou samizdat a dnes sú alternatívou tlačených médií webové noviny, stránky, blogy, aj keď sú verejné. A podstatnou alternatívou sú neverejné internetové komunity, ktoré sa prirodzene vytvárajú podľa záujmov komunikujúcich - ich výstupy bývajú veľmi podnetné. Kultúra digitálnych sietí tak môže viac ovplyvniť nejakú kultúru, ako "zavedené" verejné stánky alebo domény. Aj preto necítim žiadnu potrebu adorovať akademické inštitúcie, hoci majú svoju úlohu.

Hlavný prelom v komunikácii nastal v roku 1995, keď sa počítače stali bežnou súčasťou života pre kriticky veľký počet mladých ľudí. Ako by ste túto zmenu opísali?

Mladí ľudia do istého veku informácie iba vstrebávajú, ale potom sa chcú individualizovať. Všetko, čo dovtedy prežili, považujú za jedinečnú skúsenosť a majú chuť sa s ňou podeliť s ostatnými. V tomto čase si začínajú hľadať počúvať "trávu rásť". Generácia hippies si zrejme spätne uvedomuje, ako musela bojovať, o to ľahšie potom umožňuje rozbeh všetkého nového.

Vidíte internet len z pozitívnej stránky?

Myslím si, že internet a počítačová komunikácia nemôžu prinášať veľké negatíva pri podmienke, že mladý človek nestratí sociálne väzby. Je pri počítači sám so sebou, spracováva si digitálnu hudbu alebo obraz, rôzne komunikuje - o novom umení, či o astronómii, nie je teda na ulici a nie je agresívny.

Marvin Minsky povedal, že ľudia radi vyhľadávajú rozptýlenie a umenie, lebo naše mozgy sa stali takými komplikovanými, že väčšina už nepovažuje svet za dostatočne vzrušujúci. Nenapĺňajú nové médiá práve túto túžbu človeka po inej realite?

Sčasti určite. No na každého raz príde vek a povinnosti, pri ktorých človek upustí od svojho pôvodného prežívania. Neverím, že by väčšinu z tých, čo v mladosti skúšali rôzne halucinogény, to bavilo aj v sedemdesiatke. Pričom je verejným tajomstvom, že experimenty s drogami v kombinácii s úlohami zadanými na technických univerzitách ovplyvňujú vývoj nových médií. A dnešná generácia bude tej ďalšej už len nostalgicky rozprávať, aké to len boli poetické časy - tie začiatky internetu. Sen o lietaní je jedným zo základných ľudských snov, a internet pri svojom vzniku vlastne ľuďom sprostredkoval pocit letu s pomocou ešte neznámej, nevyskúšanej technológie, ktorá je dnes ako lepšia protéza, vyžadujúca novú gramotnosť.

Niektorí autori hovoria o zrode virtuálneho človeka...

To je koncept, ktorý vošiel do stredného prúdu začiatkom 90. rokov, ale sa rozplynul. Žiadny "homo virtuál" neexistuje. V mladšom veku človek síce inklinuje k novému a pristane mu isté rozochvenie, ale časom náboj vyprchá. Potom príde nová generácia, nový jazyk.

Poznáte názory vied o spoločnosti, ktoré upozorňujú, že sa pod vplyvom strojov mení naša emocionalita, akoby sa človek kybernetizoval?

To je samozrejmé, že nás technológie ovplyvňujú, ale na druhej strane sa posúva aj norma, sme svedkami zmeny. Za posledných 150 rokov ich bolo viac a boli tiež nezvratné. Nové vedomosti a zručnosti fascinujú všetkých, ktorí chcú byť ešte zanietení, ale nakoniec aj tí mladí večer skončia v kaviarni, kde nežijú virtuálne, aj keď sa pohybujú v digitálnom dizajne.

V čom vidíte úlohu umelca na Slovensku?

V slovenskom kontexte znie slovo umelec ako nadávka. Pričom jedným dychom sa vyslovujú slogany o umení milovať, umení loviť ryby či rýľovať záhradu. Vo svete má umelec status, ktorý mu dáva satisfakciu. Umelec je ten človek, ktorý zo svojho vnútra vníma okolie a poznáva všetko, čo sa okolo neho deje, je naklonený k nevšednému výskumu - kultúrnemu aj filozofickému, a často vo svojich predstavách predvída to, čo sa o nejaký čas stáva realitou. Aj Jules Verne opísal ponorku 50 rokov predtým ako vznikla, tak prečo dnes necítime rovnakú úctu k rozumu umelca, ktorý nám predkladá svoje vízie? Čo ak prináša niečo, čo sa v neskoršom období "naklonuje" a jeho idey sa stanú normou? Veď aj ponorka je už dávno obvyklá vec. Hoci, na Slovensku asi nie! (Smiech.)

Napriek tomu, čo je poslaním umelca v situácii, keď si veľká masa ľudí dokáže vytvoriť vlastnú nehmotnú realitu?

Len dve percentá ľudí, čo dostanú komplexné vzdelanie o súčasnom výtvarnom umení, sa napokon venujú voľnej tvorbe. No ostatných 98 percent vstupuje do života s tým, že ho tiež aktívne ovplyvňujú. Vidíme to na našich kaviarňach, ktoré sú zaujímavejšie ako voľakedy, na kvalitnejších reklamách, na vzhľade novín, na architektúre či dizajne. Za tým všetkým sú umelci, ktorí sú vynikajúci v umeleckej zručnosti a dobre si plnia úlohu, ktorú si sami zvolili.

Ako sú na tom spomínané dve percentá?

Nie som zástancom hierarchie ani vo vysokom umení - v zmysle, kto môže ísť do galérie a kto nie. Galérie, aukcie, citácie by sa nemali považovať za vrchol výtvarného snaženia, a tak, ako sa amatéri profesionalizujú, platí to aj opačne - mnohí profesionáli sa amaterizujú alebo sa ich pozornosť obracia na viac odborov. Výtvarník, ktorý si vyberie nejakú líniu, v istom momente ustrnie. Vždy príde nejaké pozastavenie alebo prehodnotenie, ale vtedy už nastupuje ďalšia vlna. Mladí ľudia dokážu svoju dobu pomenovať aktuálne a verne, preto píšu jej charakter. A tvoriví mladí ľudia by vedeli urobiť zaujímavé výstavy, ak by sa mohli primerane ukázať v zaužívanej stratégii galérií a výstavných priestorov. Jedným z príkladom je podujatie ARS Electronica v Linci, ktorá umožňuje aj deťom a ľuďom, ktorí ukončili iné ako umelecké vzdelanie, prezentovať zaujímavé koncepty v digitálnych technológiách. Keď sme sa už teda dohodli, že myšlienka a koncept je podstatná, ak nie rozhodujúca súčasť kvality, potom aj fyzik, ktorý prináša zaujímavý vizuálny koncept, v galérii obstojí.

Takže dnešní vedci sú odrazu umelcami?

Aj vedec môže realizovať zaujímavý koncept, ideu. Z teórie dejín umenia vieme, že všetko, čo umelec pomenuje umením, ním aj je. A aj každý človek, ktorý o sebe povie, že je umelec, tak ním skutočne je - sú to stratégie konca 60. a začiatku 70. rokov. To, že sa to stále u nás všeobecne nevie, je iná vec. No práve tieto tézy vyslovil veľký umelec, akým bol napríklad Joseph Beuys. A nebol sám.

Ak sa vrátime k samotnému pojmu nové médiá - čo označuje?

"Nové médiá" je pojem, ktorý sa používa pri označení umenia, čo vzniká pomocou moderných technológií. No ľudia, ktorí sú v týchto nových médiách ponorení, ho už považujú za zastaraný. A zatiaľ čo vonku sú inštalácie diel nových médií veľmi obľúbené, u nás je dodnes veľký problém podporovať ich sponzorsky. Napríklad v Maďarsku odznela prvá obrovská výstava venovaná tomuto umeniu už v roku 1996. U nás sa ani o 10 rokov neskôr nič podobné neodohralo. Chýba sponzorstvo veľkých firiem, chýba akceptácia trhom. Ako príklad uvediem, že v Belgicku si veľká banka objednala svetelno-akustickú video inštaláciu do svojich vstupných priestorov.

Vysvetľujete si to tým, že mladých nechcú "pustiť" starí?

To už asi tak nie je. Mladý priestor u nás našťastie žije. Staršia generácia, ktorá sa rozhodujúco uviedla v 60. rokoch, sa v 70. normalizačných rokoch ocitla v úzadí, a tak po revolúcii "nabehla". A teraz sú na rade mladí čerství absolventi, lebo stredná generácia štyridsiatnikov je malá a v úzadí. Obdivujem však ilúziu mladých, že tu funguje nejaký systém. Slovenskí výtvarníci majú handicap, že reprezentujú malý národ, ktorý nemá ani vlastné Múzeum súčasného umenia. Navyše, medzinárodne sa presadzujú individuálne - bez podpory štátu, ktorý v konečnom dôsledku reprezentujú. Chýba tu stabilný systém.

Kde je najživšia scéna nových médií? V Amerike?

Áno, ale aj v Japonsku a v niekoľkých centrách v Európe. Na posledných výstavách sa prezentovalo aj veľa projektov z Južnej Ameriky. Túto scénu formujú sponzori a ich peniaze, ktoré podporujú softvérové, telekomunikačné spoločnosti, bankový sektor, ropné spoločnosti a podobne. U nás väčšina nadácií, zameraných na umenie, nepodporuje to aktuálne, výskumné umenie, ale to, ktoré bolo výskumným pred 40 rokmi. Odvtedy už totiž nadobudlo ekonomickú hodnotu. Alebo sa podporuje inteligentný stredný prúd, ktorý je medializátorom už vyskúmaných vizuálnych ideí. V zahraničí sa ale stretneme aj s podporou progresívnej vývojovej súčasti umenia.

Ak hovoríte výskumné umenie - je umenie vedou?

Vedci by sa asi nahnevali. Musia však uznať, že až na exaktnosť je náš princíp kreativity príbuzný. Ide tu skôr o hľadanie a realizáciu vecí, ktoré sú veľmi inovatívne z hľadiska dejín umenia. Jednoducho povedané - sú umelci, ktorí o svojej aktivite hovoria ako o výskume a ich výstupy, aj keď nie sú hmotnej povahy, sú umením.

Vy ste výskumník?

Výskum je organická súčasť práce umelca. Je to podobný proces ako v zoológii, keď skúmate chrobáky. Umelci si vyberú nejakú tému a v teréne ju skúmajú z najrôznejších pohľadov - aká je z pohľadu medziľudských vzťahov, či vzťahov medzi rôznymi kultúrami, ako sa dá pretransformovať to staré do novej éry cez digitálny jazyk alebo vzájomnú komunikáciu. Prístupov je veľa a sú individuálne. Na seba to nechcem vzťahovať, aj keď môj projekt Signatúry asi patrí práve do tejto kategórie. Som vlastne rozdelený na tri časti - učím, píšem, občas tvorím...

Signatúry - ako podpisy?

Ide o moju doktorandskú prácu, ktorá je založená na signatúrach môjho otca. Jediné, čo mi po ňom zostalo, bol ornamentálny kaligrafický podpis, ktorý som mal rád od detstva. Pracujem s ním a pýtam sa - čo to je, aké sú možnosti interpretácie. Obrátil som sa v ňom aj na filozofiu jazyka. Projekt má mnoho výstupov, medzi nimi aj podobu verejnej prednášky, v ktorej diváka vťahujem do akcie, ale aj virtuálny život, ktorý je vo forme architektonického a obsahového návrhu Múzea súčasného umenia v mojej signatúre. Je to takzvané "posledné dielo môjho života" z dnešného pohľadu. A čo už viac môže autor chcieť, ako mať vlastné múzeum, ktorého základy sú jeho signatúrou? Takže teraz žijem medzi svojím posledným dielom a dneškom.

Ak hovoríme o nehmotnom umení, dá sa povedať aj o matematike a ekonómii, ktoré ste študovali, že sú druhom mágie, ktorá v nemateriálnych úkonoch mení reálny svet?

Myslím, že áno. Už použitie vysokej matematiky v ekonómii je abstrakcia, ale aj ekonomika v praktickom živote je abstraktná - vždy tu ide o nejaké idey. Takže si hovorím, že mám najlepšie vzdelanie na konceptuálne umenie. (Smiech.) Pravdepodobne preto vytváram nemateriálne, pominuteľné veci, že som si k tým druhým nenašiel vzťah.

V jednom zo svojich textov ste použili slovo technomysticizmus. Čo znamená?

Sú diela, ktoré napĺňajú ľudskú túžbu po veľkých ilúziách. Tieto idey nové technológie umožňujú ľahšie realizovať a vytvoriť až dotykovú skúsenosť s ilúziou. Napríklad, ste v nejakej miestnosti, do ktorej sa namontujú projektory, akustické snímače a na základe ľahkých dotykov dokážete odoslať e-mailové listy, z ktorých sa generujú odpovede, alebo sa vracajú naspäť vo vizuálnej obrazovej podobe. A odrazu máte pocit, akoby ste prešli celý svet. Takéto diela obsahujú atribúty mystiky mentálneho pohybu.

Čo máte na mysli, keď hovoríte, že človek nedokáže emocionálne zvládnuť komplikovanú prítomnosť a prežíva nostalgiu za budúcnosťou, ktorú necíti?

Ľudstvo stále poháňa chuť po poznaní. Vieme, že o 5 miliárd rokov Zem definitívne skončí. Nedá sa tomu zabrániť, lebo Slnko expanduje a jeho hranice sa ocitnú na úrovni Zeme, ktorá sa už predtým roztaví. Takže sme vlastne ohraničení. A ide o to, čo ďalej. Človek je ovládaný otázkami - kto sme, čo sme, odkiaľ ideme - učíme sa spoznávať históriu a v mysli ju transformujeme do budúcnosti, aby sme si dokázali predstaviť, čo sa môže stať a ako sa máme zachovať. Na to, aby sme to mohli realizovať, potrebujeme technológie, ktoré nám to umožnia a ktoré ešte dnes nepoznáme. To znamená, že na budúcnosť myslíme permanentne, lebo sa snažíme zachrániť svoje genetické kódy.

Témou mnohých mladých autorov je informačný a ideový smog, ktorý človeka ničí. Naozaj nás môže "zadusiť"?

Tento termín pochádza zvnútra informačného prostredia. Človek, ktorý žije v informačných, digitálnych technológiách a komunikáciách, k tomuto pojmu stredného prúdu môže prísť ľahko. No ja, napriek tomu, že mám túto platformu rád a aj sa v nej realizujem, to otočím opačne - počítač sa dá vypnúť hneď. Nepreceňoval by som to všetko. Inak plynie čas, keď ste pri počítači a inak, keď odídete do lesa zbierať huby alebo idete do Ázie bez laptopu.

No ak by ste museli odpovedať z pohľadu zvnútra? Sú tieto médiá odľudštené?

Nové médiá a ich možnosti mám naozaj rád. No neprepadol som im, aj keď kúzlo nového, toho, čo nepoznám, ma

vždy odznova zaujíma. Nové technológie sú len technickou pomôckou pri vyjadrení širokého spektra výpovedí. Napríklad jeden z festivalov ARS Electronica v Linzi v roku 1994 bol venovaný genetickým manipuláciám - životu, biológii, biorytmom, bioakustike a globálnym problémom.

Ako si to môže predstaviť čitateľ?

Jedna z najzaujímavejších inštalácií boli rastliny v kvetináči, ktorých virtuálny animovaný rast sa na plátne generoval dotykom človeka. Ak ste sa prestali dotýkať, reálnej rastliny v kvetináči, na plátne prestali rásť. Mohli ste vytvoriť celý prales. Je to v podstate interaktívne "obývačkové" umenie - ak by ste mali hostí, mohli by ste si spolu vytvoriť vždy novú inštaláciu. Aj keď je to už staré dielo z roku 1994, je tam ľudský dotyk a je stále poetické. Na tohtoročnej výstave istá mineralogička a umelkyňa urobila geosondu, ktorú divák spúšťal do hĺbky 100 metrov. Ako padala, ukazovala umelý svet, ktorý by v tej hĺbke mohol existovať. A odrazu sa v hĺbke 50 metrov na domnelom ľadovci pohyboval človek. Čo tam robí? Pôsobilo to, akoby ste sa naň pozerali z družice. A to sú len dva príklady toho, aké poetické, zaujímavé a ergonomické môžu byť tieto diela.

Akí sú vaši študenti?

Dúfam že dobrí a že budú lepší. No myslel som si, že 15 rokov po revolúcii už naozaj nebude problém s jazykom. A ten je tu stále. Bez jazyka sa však tieto veci nedajú robiť. Nedávno som mal napríklad možnosť poslať jedného študenta do Japonska. Oslovil som desiatich, ale každý z nich sa zľakol práve jazykovej bariéry. Napokon som poslal bývalú študentku, ktorá už má školu za sebou. Navyše sa študenti nevedia dobre vyjadrovať, ani vyjadrovať vlastné idey. Majú však skúsenosti v konceptuálnom myslení v nových technológiách a ovládajú softvérové zručnosti, čo je hlavným predpokladom pre kvalitné projekty. Na Slovensku sa však nerobí žiadna prehliadka nových technológií - firmy to nepodporia, lebo ich manažéri nemajú odvahu na trochu náročnejšie veci a ekonomicky je to nerentabilné, lebo ich centrála je väčšinou mimo Slovenska.


Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Štefánka by Pulitzer
  2. Šesťročné dlhopisy teraz s výnosom až 7 % p.a.
  3. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť
  4. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny
  5. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  6. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  7. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online
  8. Šanca pre mladé talenty z oblasti umenia, vedy či športu
  9. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime
  10. Stotisíc ľudí rozhodlo: Nadácia banky rozdelí štvrť milióna eur
  1. Na Slovensku sa vydáva najviac učiteľských preukazov
  2. Prihlásili ste sa ako dobrovoľník na Olympiádu v Tokiu?
  3. Šesťročné dlhopisy teraz s výnosom až 7 % p.a.
  4. Štefánka by Pulitzer
  5. Počuli ste už o integrovane pestovanej zelenine?
  6. Konferencia - EU support for research
  7. Slovensko má zasiahnuť robotizácia
  8. Viete, aké sú najlepšie možnosti sporenia pre mladých?
  9. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť
  10. Hitem jsou cyklopočítače Mio - pro zábavu i výkon
  1. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť 24 573
  2. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny 18 349
  3. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu 8 192
  4. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku 6 981
  5. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť 6 653
  6. Čo sa stalo s mojimi úsporami v druhom pilieri? 5 307
  7. Štefánka by Pulitzer 5 274
  8. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma 3 864
  9. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online 3 504
  10. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime 3 007

Téma: Rozhovory z denníka SME


Neprehliadnite tiež

Taliansky novinár: Náš zdroj mal prístup k telefonátu Fica s Vadalom

Malo by byť v záujme Slovenska, aby jeho ekonomika nebola otrávená mafiánskym kapitálom, vraví CARLO BONINI z denníka La Repubblica.

Taliansky investigatívny novinár Carlo Bonini z denníka La Repubblica. Je jedným z autorov článku o telefonáte Roberta Fica s Antoninom Vadalom.

Talianski novinári spochybnili Ficove slová o telefonáte

Fico tvrdí, že talianska prokuratúra poprela, že by vedela o jeho telefonáte s Vadalom.

Robert Fico tvrdí, že talianski prokurátori mu potvrdili, že netelefonoval s Antoninom Vadalom.
Výstupy na tatranské končiare na lyžiach robil už v 19. storočí priekopník lyžovania Mikuláš Szontagh. Na snímke výstup lyžiarov na vrch Satan.
Ruina hotela Junior v auguste 2018.
Legenda medzi nožíkmi. Nožík - rybka.