Pred desiatimi rokmi preberali slovenské basketbalistky na ME v Budapešti strieborné medaily plačúc. Od nešťastia. Všetci hovorili – hrajú najkrajší basketbal.
Už vtedy to v zákulisí vrelo. Úspech naoko, žiaľ, i nadlho, veľa skryl. Vývoj akceleroval – bafuňári sa škriepili častejšie, hráčky opúšťali Slovensko.
Aj z dobrých klubov sa postupne stali nízkorozpočtové amatérske spolky. Za desaťročie sa vystriedali štyria šéfovia nášho basketbalu.
Hráčky napriek tomu zachraňovali našu povesť. Ešte trikrát postúpili na ME, dokonca i na OH 2000. Že sa im to na poslednú chvíľu po ME 2005 opäť nepodarilo, nie je dôsledok jedného zbabraného zápasu s Izraelom, ale vyše ročnej frontálnej funkcionárskej vojny. Znamenala bordel v príprave na riadnu kvalifikáciu.
Vojna sa v polovici vlaňajška skončila, tvrdia súčasní šéfovia. Ak je to pravda, nepostup bolí v prvom rade citovo. Naše basketbalistky si na veľkom šampionáte hrať zaslúžili. Ony škriepky a vojny nevyvolali. Bez nich by na ME takmer stopercentne boli.
