Ženevský galerista poľského pôvodu Jan Krugier prežil ako jediný v rodine tri koncentračné tábory. Zachránili ho britskí vojaci a potom Margret Bleuler, zakladateľka švajčiarskeho detského fondu, ktorá ho adoptovala a poskytla mu nový domov. Napokon to boli umelecké predmety, ktoré mu pomohli zvládnuť desivé spomienky na holokaust.

Priateľstvo so švajčiarskym sochárom a maliarom Albertom Giacomettim mu otvorilo dvere do sveta umenia, ktoré svojou humánnosťou a večnou krásou odporuje krutostiam človeka. „Umenie máme na to, aby nás pravda nezlomila,“ týmto Nietzscheho citátom Krugier opisuje vlastný vzťah k umeniu.

Rok pred uzavretím manželstva s Marie-Annou Krugier-Poniatowskou začal zbierať umelecké predmety. Médiom jemnej kresby boli fascinovaní obaja; čo sa v roku 1968 začalo získaním kresby Serauta, etablovalo sa medzičasom ako jedna z najkvalitnejších súkromných zbierok na svete.

Výber zo zbierky majstrovských diel videl svetlo sveta už takmer vo všetkých svetoznámych múzeách. V Mníchove je ich 250 a ich mnohorakosť nepodlieha chronológii. Spôsob vystavenia obrazov a sôch odhaľuje dialóg a vnútorné vzťahy medzi nimi, ako aj medzi epochami, hlavne medzi renesanciou a modernou, oddelenými od seba pol storočím. Ako možno znázorniť taký komplikovaný predmet, akým sú ruky, o tom vedú v jednom sále umelecký dialóg Tiepolo, Leger, Koonig a Rodin.

A aký je protiklad medzi mladosťou a starobou, ukazuje pozorovateľovi Amor a Psyche z Raffaelovej dielne a grimasa starca maliara Watteaua. Krásna jednoduchosť Matissovej baletky a Picassovej múzy Dory Maarovej či formálna podobnosť pri motíve kúpajúcej sa od Degasa a Moneta pozorovateľovi neujdú, keďže visia vedľa seba. Kandinského olej murnauská krajina, či Baconova štúdia pápeža, Goyov šialenec, štíhle Giacomettiho akty a Turnerove akvarely, Picassove zriedka vystavené obrazy - všetci svedčia o jedinečnom zmysle pre krásu a symbióze v chápaní umenia manželov Krugierovcov.

Výstava trvá do 7. októbra.

Autor: Jana Salgovic Mníchov