jmu veku nám mladším pri občasných zastaveniach dokázala dodať.
Tak som si na to zvykla, že mi nedávno začalo byť čudné, že ju nevídam. Tentoraz som zaklopala ja. Otvorila mi strápená, pochudnutá a namiesto zvyčajnej desaťminútovky o vnúčatách, kvetoch a klasiky, čo nakúpiť a čo uvariť, sa mi zverila, že sa necíti zdravotne dobre. Prestala chodiť na nákupy a poverila touto, pre ňu radostnou dlhoročnou povinnosťou manžela. Prestala chodiť do parku s potomkami svojich potomkov. Začala žiť s osudmi Diega, Heleny, Juana, či čo ja viem ešte koho z nekonečných telenoviel. Vraj, čo už jej iné ostáva.
Urobila som teda prvé, čo mi napadlo. Požiadala som ju o pomoc. S občasným postrážením mojich vnučiek v parku, s radou v obchode, čo nakúpiť na tie úžasné buchty, ktoré ešte nedávno pekávala, s výberom kvetov na záhradku... Na radosť jej manžela a popravde aj moju, ju pomaly prestal zaujímať osud hrdinov telenoviel, opäť sa vybrala sama pešo do obchodu, dokonca si zvykla aj na každodenné prechádzky.
A pred pár dňami to bola opäť ona, kto pootvoril dvere, keď som išla okolo. Vraj už prišla na moju lesť, ale ďakuje. Pohyb, čerstvý vzduch a ľudia jej vraj opäť prinavrátili chuť do života. „Ale nemám čas klebetiť, ponáhľam sa do kaderníctva. Môj muž ma pozval do kina,“ povedala a nechala ma užasnutú stáť pred dverami. Nuž ale čo - veď to som chcela.
Autor: publicistka
