Na Divadelnej Nitre doznieva pondeľňajšie predstavenie Middentity. Ukázalo, ako divadelníci z rôznych krajín uvažujú o identite Stredoeurópana. V skladačke siedmich krátkych monodrám siedmich režisérov a siedmich hercov zastúpil Slovensko režisér Miklós Forgács. Za svojho herca si vybral divadelníka a učiteľa ŠTEFANA JURČU.
Pôsobili ste vo viacerých menších súboroch, v divadlách poézie, ste učiteľ. Ako to všetko funguje spolu?
„V poslednom období hrávam už iba občas. Levické divadlo Pôtoň, v ktorom pôsobím, sa profesionalizovalo a ja zostávam stále v školstve. Venujem sa divadlu so študentmi a keďže som nenašiel vhodného režiséra, režírujem decká sám. Vo Vrábľoch učím na základnej umeleckej škole, v Leviciach na zéeške.“
VIDEO: Middentity
KAMERA: Lukáš Kodoň
Čo ste si prvý raz predstavili pod novotvarom Middentity, ktorý poslúžil vzniku tohto predstavenia?
„Vyvolalo vo mne očakávanie niečoho nového. A bol som dosť zvedavý, ako sa s touto myšlienkou vyrovnajú ostatní kolegovia.“
Ako si vás do tejto skladačky vybrali?
„Všetko sa odvíjalo od výberu režisérov. Za Slovensko to bol Miklós Forgács. Vybral si ma ako svojho herca. Neviem, či predtým oslovoval niekoho iného. Prišiel za mnou niekedy na jar, či by som do toho išiel. Samozrejme, že som vďačne súhlasil.“
Režiséri pripravovali s hercami výstupy najprv zvlášť, potom sa dali dokopy. Ako vznikal váš výstup a ako ste ho zlaďovali s ostatnými?
„Podstatou bola aktuálna otázka o stredoeurópskej identite. Téma o autonómii, ktorú si režisér vybral a na ktorú napísal text, vo mne hneď zarezonovala. Je to celkom zaujímavé, lebo je maďarskej národnosti, ale reprezentuje Slovensko. A vôbec, viacerí režiséri a herci z tohto projektu sa hrali s myšlienkou, že odniekiaľ pochádzali, a pôvod majú celkom iný.“
Čím vás pritiahla téma o autonómii?
„Často sa spomína v súvislosti s maďarskou menšinou. V minulosti však bola pre Slovákov svätým slovom. V devätnástom storočí bola kultúrna autonómia vrcholom snaženia Slovákov, a keď sme ju dosiahli za prvej republiky, národovci hovorili, že nič dôležitejšie sa v našej histórii nestalo. Dnes potomkovia tých istých národovcov počujú slovo autonómia, a trasú sa. Jedno a to isté slovo môže vyvolávať úplne opačné reakcie. To sa mi veľmi páčilo. A tiež, že sme s maďarským kolegom Ádámom Tompom pracovali v spoločnom priestore, museli sme sa oň deliť, a potom sa v ňom striedať s ostatnými kolegami.“
Miklós Forgács dal autonómii podobu vyšľachteného zemiaka. Téma bola citlivá, text však skôr poetický a obrazný. Ako ste si s ním vo vašej malej monodráme poradili?
„Pôvodne bol oveľa rozsiahlejší, veľa sme škrtali, aby sme sa zmestili do necelej polhodiny. Učil som sa ho dosť prácne, ťažko sa poddával.“
Hrali ste aj v divadle poézie. Mali ste podobnú skúsenosť?
„Možno mi divadlo poézie pomohlo k tomu, že toto prestavenie vzniklo. Doteraz som však divadlo jedného herca nehrával. Zrazu som stál s kopou textu na javisku sám. Navyše, Miklós ho napísal v takom štýle, akým myslí, uvažuje aj rozpráva. Je to naozaj najnáročnejší text, ktorý som doteraz hral.“
Prečo?
„Možno už aj trochu starnem, texty už nejdú do palice tak, ako predtým. No svoje robí téma – hľadanie stredoeurópskeho priestoru, prešľapovanie na mieste, neistota. To všetko sa v texte odráža, a o to ťažšie sa asi uchopoval. Hoci vo svojej alegorickosti pôsobí ľahko, slová sa často opakujú. Občas som mal pocit, že sa pletiem. No bola to nová a zaujímavá skúsenosť.“
Myslíte, že ju využijete aj v práci so študentmi?
„To neviem. Čo sa týka mojej réžie v súbore, možno pôjdem odvážnejšie do experimentov.“
Ako sa vám so študentmi robí divadlo?
„Je to vynikajúce. Pochodil som viacero škôl, a dokonca som sa stal známy tým, že som všade založil divadelný súbor. Keď som prišiel do Levíc, dostal som triedu piatakov, a hneď sa mi nazbieralo tridsať detí, ktoré chceli hrať divadlo. Mnohí z nich vydržali až doteraz, už sú v deviatke. Verím, že s grom z nich budeme robiť divadlo aj na strednej škole, a v takom prípade budem asi úplne meniť štýl práce. Zatiaľ boli odomňa dosť závislí, teraz bude tvorba trochu viac závisieť aj od nich. No a pomaličky je čas začať hľadať aj nových nadšencov.
