Náruživého motoristu poznať aj podľa toho, ako ukazuje a vysvetľuje technické detaily na svojom aute, ako prežíva všetko, keď sa o svojej červenej Octavii, alebo o manželkinom BMW rozhovorí.

Dlhé roky ste v politike, mali ste k dispozícii služobné auto. Nevyšli ste z cviku za volantom?

-Jazdil som aj na svojom aute. Kým som sa nestal podpredsedom Národnej rady, jazdil som autom, ktoré patrilo strane SMK, alebo ho mala v prenájme. Ale pri tom som používal aj svoj súkromný voz. Počas ôsmich rokov som ako podpredseda Národnej rady mal k dispozícii služobné auto so šoférom, ale v tom čase som jazdil aj na svojom.

Nepadne zaťažko človeku, ktorý sám veľmi rád jazdí, sedieť vedľa šoféra?

- Sedel som vzadu, navyše som mal šťastie na dobrých vodičov. Jeden bol typ presne ako ja, vyžíval sa v rýchlosti, ten druhý bol pán šofér, tak sa aj správal. Bol som spokojný s obidvomi. Je však pravdou, že keď sme išli s nejakým kolegom a šoférovali raz jeden, raz druhý, stalo sa, že som nohou brzdil, predtým než on začal, alebo by som predbiehal a on nie, on sa zase rozbehol vtedy, keď ja by som sa už neodvážil. To sú detaily...Pamätám si, že ešte ako vysokoškolák som často čítal na nálepke, ktorú mal vodič autobusu na okne: ,,Cestujúci - do hlavičky si dobre zapíš, že do šoférovania ťa nič."

Ruku na srdce, vždy ste sa toho statočne držali?

- Áno, nikdy som nehovoril vodičom do remesla. Keď som išiel na cestu, oznámil som vodičovi, že o ôsmej tam máme byť a spýtal sa ho, kedy máme vyraziť. On mi povedal: vtedy a vtedy a toho sme sa držali, vedel, že ja bývam presný. Jediný raz sme meškali desať minút, to sa vodič prerátal, našťastie bola sobota a uháňal, čo to BMW dovolilo. Všetci vedeli, že ja nerád meškám, radšej si počkám, takže nikdy som nemusel vravieť, choďte rýchlejšie. Šoféra nesmiete dostať do stresovej situácie, on má riadiť auto tak, aby sa sám cítil v bezpečí. Keď je zvyknutý jazdiť rýchlejšie a ja ho prinútim ísť pomalšie, tak ho znervóznim. Na ceste je pánom šofér, on je ten, kto dáva pozor na môj život.

Je ťažké uveriť tomu, že sa všetci páni poslanci a politici držia tejto zásady.

- Všetci sme iní. Nájdu sa takí, ktorí povedia, že cesta trvá dve hodiny, no my tam musíme byť čo najskôr, choďte, aby sme čo najmenej meškali. To by sa nemalo, nesmieme priviesť vodiča do situácie, keď musí prekročiť hranicu, ktorú prekročiť nesmie. Na základe skúsenosti, že výnimka potvrdzuje pravidlo, sa takí nájdu, no väčšina si rozmyslí, či bude nútiť šoféra k prekračovaniu pravidiel.

Nedávno sa zniesla vlna kritiky na adresu ministerky práce Viery Tomanovej za výlet jej služobného auta do Lisabonu, ale i ministra spravodlivosti Štefana Harabina, ktorému sa rodina vozila služobným vozidlom. Načo sa môže používať služobné auto?

- V rámci Slovenska mali podpredsedovia NR SR právo na jednom aute sa voziť a výnimočne druhé poslať niekam, kam bolo treba. Pravda, problém začína, keď to niekto zneužije. To, čoho sme svedkom teraz, že nielen vozí manželku, či rodinu, ale na dispozičnom aute jazdí jeho syn, je neprijateľné, podobne ako to, čo urobila pani ministerka Tomanová, že sa odvezie lietadlom a jej šofér cestuje za ňou celou Európou. Pamätám si, že sme boli služobne v zahraničí ako poslanci a veľvyslanectvo nám zabezpečilo auto. Aj z toho je vidieť, že vláda predstiera sociálny cítenie, pritom zneužíva možnosti, ktoré jej z danej pozície plynú.

Vláda aj Národná rada má svoj autopark. Má jednotlivec možnosť vybrať si, keby chcel, používať inú značku?

- Autá kupuje parlament. Keď som sa v roku 1998 dostal na post podpredsedu po prvý raz, mali sme dve šesťročné BMW, na každom bolo vyše päťstotisíc kilometrov. Keď sa nám jeden podarilo vymeniť, na tachometri bolo vyše šesťstotisíc. Potom sme postupne obnovili parlamentný autopark, doteraz v ňom boli BMW, nové vedenie ich vymenilo za Audi. Niektorí vodiči si ťažkajú, že tie predošlé boli lepšie.

Z bezpečnostného hľadiska?

- Asi nie, iba ináč reagujú. Keď šliapnem na plyn, akoby niečo stiahlo auto späť a až potom začne zrýchľovať. Nato si musí každý zvyknúť, to nerobí ani Mercedes, ani BMW.

Už aj z toho, čo vravíte, cítiť, že technicky ste zdatný...

- Nie je dôležité, ani keď sedím vo svojom aute, aby som na ňom jazdil stopäťdesiatkou, ale aby malo aktívnu bezpečnosť. Viem, že má výborné zrýchlenie, iným predbiehanie trvá dvojnásobne dlhšie, preto mám rád silné, výkonné autá. U nás nie sú podmienky nato, aby človek využil športové vozy, aj na diaľnici je povolené jazdiť len stotridsiatkou. Teraz, keď zavedú tridsaťtisíc korunové pokuty, mnohí si rozmyslia, či prekročia rýchlosť. Silné auto nepotrebuje človek, aby sa bezhlavo uháňal, ale najmä na predbiehanie na preplnených cestách. Nie je jedno, či predbieham autom, ktorého zrýchlenie z nuly na sto je trinásť sekúnd, alebo sedem.

Z vašich slov priamo kričí, že ste fanatický šofér, veľmi rád jazdíte.

- To áno. Ale kým som sa kedysi nemohol dočkať, aby sme išli na návštevu k strýkovi, ktorý žije osemsto kilometrov od nás, teraz je to už iné. Možno preto, že sme boli asi desať, dvanásťkrát v Alpách, v Južnom Tirolsku a už tam poznám každučký kút. No aj keď sa vyberiem na východ republiky, to väčšinou idem cez Maďarsko, nemám problém. Problém mám iba vtedy, keď sa niečo stane na ceste a neviem prečo a koľko musím čakať.

Odkedy máte túto červenú Octaviu?

- Štyri mesiace. Nebola nová, mala najazdených tridsaťtisíc kilometrov, no na Bratislavu, kde človek auto úplne doničí , je veľmi dobrá.

Mali ste BMW a boli ste ním aj spokojný.

- Aj mám, používa ho manželka, denne na ňom vezie dcéru do školy a domov.

Kto je lepší šofér - manželka, či vy?

- Ja som odvážnejší a rýchlejší, manželka je rozvážnejšia, preto by som povedal, že na dlhú trať je lepšia manželka. Som zástancom teórie, že tam, kde sa dá, myslím tým mimo dediny, lebo tam človek nikdy nevie, kto mu skočí do cesty, trochu pridám, no aj tam mám isté hranice. Prízvukujem: ten, kto nasadne do auta, si musí uvedomiť, že nie je sám a musí sledovať druhých. Aj on sa môže dopustiť chyby, no vo väčšine havárií nedoplatí na to vinník, ale ten druhý. Príkladov je neúrekom.

Málo mužov uznáva, že žena môže byť lepšia za volantom.

- Aj moja dcéra v aute povie, že otec, to je určite baba, potom zistíme, že to bol chlap. Moja skúsenosť je, že žena, ktorá sa naučí dobre jazdiť, je lepšia vodička, než muži. Možno aj preto, že ako matka sa správa ináč, cíti väčšiu zodpovednosť. Neviem, či to je naozaj tak, nikdy som, neskúmal, no viem, že sú opatrnejšie, čo, pravda, neznamená, že sú aj pomalšie.

Správate sa ináč za volantom, pokiaľ sedí vo voze aj dcéra?

- Iste. Hoci aj moja dcéra veľmi obľubuje rýchlosť, som si vedomý, že nie som zodpovedný len za seba, preto som opatrnejší. Nestlačím pedál tak silno ani tam, kde sa dá. Hoci ja milujem pocit, ako v lietadle, keď rýchlosť vtlačí človeka do sedadla, nie každý to má rád. Napríklad mojej svokre sa dvíha žalúdok, keď s ňou vyberiem rýchlejšie zákrutu.

Beriete teda ohľad aj na spolujazdcov. Ste na ceste gentleman?

- Závisí to od toho, akú mám náladu. Keď som viac nahnevaný, tak sa to prejaví aj na štýle jazdy, no nikdy som neurobil to, čo sa nedávno prihodilo mne. Šiel som zo Šamorína do Bratislavy cez Podunajské Biskupice, predo mnou sa vliekol mercedes, tak som pridal plyn a predbehol ho. V spätnom zrkadle som videl, že v ňom sedí vyholený muž, s takou tou hrubou retiazkou, potom ma začal predbiehať a vytláčať... Stiahol som sa úplne na kraj, no nedovolil som mu, aby ma úplne vytlačil z cesty. Na najbližšej križovatke sa postavil vedľa mňa a päsťou mi začal búchať do auta. Vždy hovorím, že božia zoologická záhrada je veľká, aj on sa do nej pomestí, a usmieval som sa, no nebolo mi všetko jedno.

A čo policajti? Boli ku vám zhovievavejší, keď vás zastavili a spoznali, kto sedí za volantom?

- Stalo sa, že ma pri kontrole zastavili. Dal som im občiansky preukaz a nato mi jeden hovorí, čo pán Bugár, nemáte poslanecký preukaz? Tak som mu odvetil: vy ani nemusíte vedieť, že som poslanec, načo on: vás by sme nepoznali? Človek sa nemôže schovať.

Nikdy ste ich nemuseli žiadať, aby privreli oči?

- S policajtmi mám dobré vzťahy, nikdy som ich nežiadal, aby mi niečo odpustili.

Chcete povedať, že ste to nepotrebovali, hoci ako politik ste mali každý deň plnú hlavu všeličoho?

- Človeku sa môžu víriť v hlave myšlienky, no musí sa koncentrovať na cestu. Uvedomujem si, že ani ja nie som svätý, aj ja robím chyby. Problém bol skôr mobilný telefón. Aktívnemu politikovi na každom kroku vyzváňa mobil, preto mám zabudovaný tzv. parrot systém, pri ktorom môžem telefonovať tak, že sa mobilu ani nedotknem. To je obrovská výhoda.

A čo keď vás niekto alebo niečo poriadne naštve?

- Vtedy nie je dobré šoférovať, hoci nie vždy sa to dá dodržať. Jazdil som už aj tak, že som bol hladný, a to už viacerí vedia, že keď Bugár nejedol, je mrzutý a hryzie. Aj doma to už poznajú, keď prídem, pozrú sa na mňa a povedia: najprv sa najedz a potom sa porozprávame. I keď celý život žijem podľa hesla: daj bože - a hneď. Teraz sa učím, že žiť sa dá aj ináč.

Aj taký nepokojný človek, ako vy, je schopný sa to naučiť?

- Ťažko, ale môže.

Klára Urbánová