Viaceré športy sa pýšia trofejami a tradičnými podujatiami, ktoré si získali všeobecnú úctu. Medzi najznámejšie trofeje patrí „šalátová misa“ mužských tenisových tímov v Davisovom pohári a Stanleyho pohár hokejistov v zámorskej NHL. Najlepší hráči golfu súperia o právo obliecť si tradičné víťazné zelené sako, lyžiari bojujú každoročne o krištáľové glóbusy, cyklisti o najprestížnejší vavrín Tour de France. V profiboxe sú znakom neporaziteľnosti široké zdobené opasky. Klasikou v športovom svete sú tiež tradičné jarné súťaže univerzitných osemveslíc Oxford-Cambridge a v Liverpoole sa už od roku 1839 koná Veľká národná steeplechase. No a vo futbale sa každé štyri roky obracia pozornosť na majstrovstvá sveta. Nebolo to inak ani pred 35 rokmi, keď sa po prvý a doteraz jediný raz chystala na túto slávnosť futbalová kolíska – Anglicko.Zlatá Niké má dnes svojho dôstojného nasledovníka. Je ňou Svetový pohár FIFA, vyrobený z 18-karátového zlata, vysoký 36 centimetrov a vážiaci 4970 gramov. Tri roky pred MS 1974 ho vybrala špeciálna porota z viac ako polstovky návrhov. Jeho autorom je milánsky sochár Silvio Gazzanig. Na rozdiel od Zlatej Niké je Svetový pohár FIFA, ktorý ako prvý zdvihol nad hlavu kapitán víťazného tímu z roku 1974 Franz Beckenbauer na Olympijskom štadióne v Mníchove, navždy putovný. Na jeho podstavec sa zmestí 17 zápisov tímov – majstrov sveta, takže FIFA nemá až do roku 2038 žiadne starosti s tým, o akú trofej budú na vrcholnom svetovom podujatí vo futbale reprezentačné výbery súperiť.Štedrý dar pána Rimeta
Uhladený Francúz Jules Rimet patril v histórii svetového futbalu k jednej z jeho najvýraznejších postáv. Nie síce ako hráč na trávniku, ale ako významný futbalový propagátor a funkcionár, ktorý celých 34 rokov (1920–1954) predsedal Medzinárodnej futbalovej federácii FIFA. Spoločne so svojím krajanom, generálnym tajomníkom FIFA Henrym Delaunayom, mal v tom období na svedomí všetko pokrokové, čo sa vo futbale udialo.
Jednou z prelomových myšlienok Julesa Rimeta bola prehliadka najlepších futbalových tímov na majstrovstvách sveta. Keď potom 30. júla 1930, na prvých majstrovstvách sveta v Uruguaji, zdvihli domáci hráči po finálovom triumfe nad Argentínou (4:2) nad hlavy víťaznú trofej, v mnohých novinách po prvý raz objavila fotografia Zlatej Niké. Nebola to žiadna lacná trofej. Francúzsky sochár Abel Lafleur ju vytvaroval z rýdzeho zlata a vážila tri kilogramy. Keď soška bohyne Niké, symbolizujúca víťazstvo, opúšťala pred 71 rokmi prvý raz európske brehy, poistili ju pred plavbou z Le Havru do Montevidea na 20-tisíc dolárov. A postupne, ako sa z futbalu stávala čoraz populárnejšia hra, jej cena neustále stúpala. Ešte aj dnes znamená jej zisk pre každého futbalistu najvyššiu futbalovú poctu.
Zlatá Niké mala od svojho zrodu nevyčísliteľnú cenu, pre ktorú boli priaznivci futbalu schopní urobiť všetko – do úmoru trénovať a vymýšľať najdokonalejšie futbalové systémy, intrigovať, klamať a – ako sa to stalo pred 35 rokmi v Londýne – aj kradnúť.
Svätokrádež na výstave známok
V sobotu 19. marca 1966 prúdili do budovy londýnskeho Westminsteru davy ľudí. Výstava Šport a známky sa tešila všeobecnej popularite, nelákala iba znalcov filatelie. Exponátom číslo jeden tu bola práve soška bohyne Niké, ktorá na každom svetovom šampionáte od premiéry v roku 1930 končila v rukách kapitána víťazného tímu. O deň neskôr, 20. marca, BBC náhle prerušila televízne vysielanie a oznámila: Neznámy páchateľ odcudzil pravdepodobne v nedeľu predpoludním Zlatú Niké!
Stalo sa to štvrť roka pred slávnostným výkopom MS vo Wembley. Scotland Yard začal okamžite s pátraním, avšak bezvýsledne. Podarilo sa mu zistiť len to, že medzi jedenástou a dvanástou hodinou predpoludním vylomil zlodej dvere sály a z vitríny odcudzil vzácnu trofej. Išiel naisto – iba pre Niké. Inak by asi nenechal nepovšimnutú zbierku známok, ktorej cena sa odhadovala na tri milióny libier.
Kto ukradol Zlatú Niké? Mal niekto záujem na tom, aby zmizla? Je celý škandál obyčajnou lúpežou s motívom obohatiť sa o tri kilogramy zlata, alebo chcel niekto týmto spôsobom zraziť sebavedomie futbalového Anglicka, túžiaceho vybojovať na domácej pôde prvý titul majstra sveta? Názory sa rôznili, z hodiny na hodinu však narastal strach, že páchateľ nechá sošku roztaviť a zlato predá.
Riaditeľ výstavy C. Richardson zostával pokojný: „Stále si myslím, že to bola iba akási symbolická krádež a že Niké dostaneme späť.“ Vzápätí ale dodal: „Osud futbalovej bohyne nám nie je ľahostajný, a tak sa musíme pripraviť aj na to najhoršie.“
Futbaloví štatistici začali prevracať listy histórie a zistili, že v roku 1895 už jedna trofej v Anglicku zmizla. Bol to slávny Ligový pohár, ktorý už nikdy nikto neuvidel. Žeby repríza po siedmich desaťročiach?
Anglická futbalová asociácia nebrala problém na ľahkú váhu a hneď na druhý deň po zmiznutí trofeje oznámila, že už podala objednávku na zhotovenie novej trofeje – pohára, ktorý bude vážiť štyri kilogramy a rovnako ako Niké bude z rýdzeho zlata.
Scotland Yard stopu nenašiel
Futbalový svet sa ocitol v šoku. Nik nedokázal pochopiť, ako sa vôbec mohlo stať, že trofej, ktorú organizátori výstavy poistili na 30-tisíc libier, zmizla. Ako ju ochraňovali strážcovia? Na túto otázku nedokázal nik odpovedať. Vysvetlenie, že páchateľ mohol vstúpiť do budovy iba v čase bohoslužieb, bolo iba slabou náplasťou na vlnu rozhorčenia. Veď z bohoslužieb by sa musel vzdialiť, zbehnúť o poschodie nižšie a preniknúť k zadným dverám výstavnej haly.
Kým Scotland Yard márne vyhodnocoval prvé informácie, z Brazílie prichádzali prvé vzrušené ohlasy. Nechýbal v nich pocit zatrpknutia, pretože futbalový tím pod vedením Vincenta Feolu sa chystal dobyť Zlatú Niké po tretí raz. Tak by ju získal do vitríny Brazílskeho futbalového zväzu natrvalo.
„Niečo podobné by sa v Brazílii stať nemohlo,“ tvrdil člen brazílskej konfederácie A. Tabet. „Celý náš národ Rimetov pohár zbožňuje, aj brazílski zlodeji majú radi futbal. Preto by sa k takémuto zločinu nikdy neznížili.“
Podobne sa rozhorčoval aj vtedajší predseda brazílskej konfederácie a neskôr dlhoročný šéf FIFA Joao Havelange: „Je to nehorázny čin, za ktorým treba hľadať aj nezodpovednosť tých, ktorí sa mali starať o bezpečnosť trofeje. Teraz iba dúfam, že Angličania nezačnú kradnúť aj našich futbalistov.“
Najviac oleja do zlosti, ktorá kypela najmä v krajinách Južnej Ameriky, prilial brazílsky denník O Globo: „Prečo neukradli rovno Pelého, ktorý bol práve v tom čase na návšteve v Európe? Má predsa väčšiu cenu ako jedna soška. Zdá sa, že Európania sú schopní dokonca krádeže, len aby zabránili Brazílii v definitívnom zisku trofeje.“
Onedlho sa v dennej pošte predsedu anglickej futbalovej asociácie Joa Maersa objavil pozoruhodný list. Jeho pisateľ požadoval 15-tisíc libier za vrátenie nepoškodenej trofeje. Sumu žiadal vyplatiť v päťlibrových a librových bankovkách. Maers okamžite odovzdal správu Scotland Yardu a v londýnskom večerníku uverejnil inzerát tohto znenia: Súhlasím s obchodom – Joe.
Podvodník sa chytil do pasce. Zlatá Niké sa však nenašla.
Strážca majáku na pochôdzke
Norwood je jedným z predmestí Londýna, ktorého atmosféru príjemne dotvára maják na Temži. Jeho strážca, 26-ročný David Corbett, sa niekoľko dní po krádeži vybral na tradičnú rannú pochôdzku. Netušil, že o niekoľko okamihov vojde do futbalových dejín.
„Vyšli sme s mojím Picklesom z domu rovno do záhrady. Zrazu ma pes začal podráždene ťahať z cesty do krovia. Prskal, brechal. Aj keď to nikdy nerobil, nevenoval som mu prílišnú pozornosť. Až potom, keď ma začal nástojčivo ťahať za nohavice, som odhrnul krovie. Na zemi ležal balík zabalený v novinovom papieri. Pod ním bola čierna škatuľa. Strhol som vrchnák a zbadal nápis Brasil 1962. Oblial ma pot. Najprv som myslel, že sa mi sníva, ale po chvíli som nález odniesol na políciu.“
Polícia oznámila túto správu zástupcovi futbalovej asociácie, ktorý sa okamžite vydal na Scotland Yard. Joe Maers si s úľavou vydýchol: „Áno, je to on, Rimetov pohár. Našťastie, nie je vôbec porušený.“
Pes Pickles sa stal hrdinom Anglicka. Ale nielen futbalovým, veď išlo o česť celej krajiny. O psa sa ihneď začali zaujímať nielen fotoreportéri, ale napríklad aj zástupca firmy vyrábajúcej potravu pre psy. Za „zásluhy o svetový futbal“ sa firma rozhodla kŕmiť Picklesa celý nasledujúci rok. Liga na ochranu psov ho zasa vyznamenala striebornou medailou. Poponáhľali sa aj filmári – štvornohý priateľ Davida Corbetta získal angažmán na hlavnú rolu vo filmovej komédii Sliedič so zlatým nosom za denný honorár vo výške 25 libier.
A jeho majiteľ? Corbett si prilepšil, pretože mu slávnostne odovzdali odmenu 5000 libier, ktorá bola vypísaná za vypátranie Zlatej Niké, ale ináč sa život strážcu majáka príliš nezmenil.
Len jeden človek sa z toho všetkého netešil. Bol to robotník z dokov Edward Bletchley, ktorého polícia usvedčila z odcudzenia slávnej trofeje.
Niké v trezore
Brazílski futbalisti napokon Zlatú Niké v Anglicku pred 35 rokmi nezískali. Ich vystúpenie na MS sa skončilo fiaskom, keďže nepostúpili ani zo základnej skupiny. Futbalový kráľ Pelé odchádzal s plačom a doráňaný, pretože súperi ho nešetrne dokopali. Zo zisku prvého titulu majstrov sveta sa tešili domáci hráči, ktorí po strhujúcom finálovom predĺžení zápasu s Nemeckou spolkovou republikou preberali vzácnu Zlatú Niké z rúk kráľovnej Alžbety.
O ďalšie štyri roky ju však už natrvalo získali Brazílčania na čele s Pelém. Dnes odpočíva v trezore brazílskej banky a iba občas, počas slávnostných príležitostí, si ju môžu fanúšikovia prezrieť.
KRISTIÁN KLEBERC
