Väčšina ľudí si na dovolenku v Bulharsku pravdepodobne vyberá známe letoviská na pobreží Čierneho mora, ale mňa miesta, ktoré nie sú letnými destináciami, lákajú oveľa viac.
Cesta do Sofie bola skôr náhodným výberom – tým, aké poznáme, odkedy nám do mejlových schránok chodia ponuky lacných leteniek. Zvláštne, na akom geopolitickom základe funguje naša individuálna predstava o svete – mám úplne iný pocit predtým, ako cestujem do niektorého z miest na západe Európy, než keď smerujem na východ. Vtedy moje očakávania vždy obsahujú predstavu socializmom (negatívne) poznačených častí mesta – čakám paneláky na okraji, labyrintické domy kultúry a urbanistické prešľapy. Obraz Sofie mal v mojej mysli ešte orientálnu vôňu Balkánu a historickú patinu. (Trochu sa hanbím za predsudky a klišé, ale nesúďte ma.)
Pamiatky pôsobiace ako luxus
Predstavy o historickosti sa splnili. Hlavné mesto Bulharska je údajne jedným z najstarších sídiel v Európe, možno aj preto si mešťania pred viac ako 100 rokmi preventívne zvolili do mestského erbu heslo – „Rastie, ale nestarne“. Historické štýly sofijských stavieb sa voľne prelínajú – medzi pamiatkami, ktoré „musíte vidieť“, je stredoveký skvost kostol Bojana, historizujúca neobyzantská katedrála Alexandra Nevského, synagóga alebo secesné minerálne kúpele.
Historické pamiatky Sofie, ale aj vôbec celého Bulharska, sú nádherné a Bulhari si našťastie uvedomujú ich cenu a ošetrujú ich. Týka sa to nielen objektov, ale aj architektonických súborov. „Výstavné“ dediny v horách na okolí Sofie sa pýšia zachovanou tradičnou architektúrou – ich farebná škála je pre nás nezvyčajným vizuálnym zážitkom. Zdá sa mi tiež, že revitalizácia historických objektov na iné, hlavne kultúrne účely je u nich na oveľa vyššej úrovni ako na Slovensku.
Nájdete tu napríklad aktívne Centrum súčasného umenia v bývalých tureckých kúpeľoch, ktoré má kanceláriu a rezidenčný byt pre zahraničných umelcov v exkluzívnom tradičnom dome (musíte si vyjsť na výlet do Plovdivu, ktorý je celkom blízko Sofie). Slovo exkluzívny sa mi vynára pri spomienke na mnohé z bulharských pamiatok – sú v takom dobrom stave v porovnaní s naším kultúrnym dedičstvom, že to pôsobí ako luxus.
Očakávané stavebné pohromy socializmu mi nakoniec pripravili najväčšie prekvapenie. Národný palác kultúry je síce ukážkou socialistickej monumentálnej architektúry, ktorá mi pri pohľade na naše nové národné divadlo „nevonia“, ale je zasadený do okolia s veľkorysosťou hodnou architekta Tádž Mahalu.
Okrem toho bola táto multifunkčná architektúra medzinárodne vyhlásená za kongresový palác roka (2005) a je stále naplno využívaná.
Pri mojej návšteve sa tam práve konala celonárodná prehliadka vydavateľskej tvorby s desiatkami prezentovaných vydavateľstiev – vidieť tisícky kníh napísaných v cyrilike bolo pre mňa celkom humorným zážitkom.
Prekvapujúca Bojana
Charizmu miesta, ktoré ma v Sofii „dostalo“, som však naozaj nečakala. Štvrť Bojana, ktorá leží na okraji mesta, je známou vilovou štvrťou pre bohatších obyvateľov a okrem spomínaného bojanského kostola tu stojí aj vila bulharskej verzie Big Brother show. Iná architektúra, Rezidencia Bojana, ktorá pripomína časy ďalšieho „veľkého brata“, je pre mňa miestom, kde sa zastavil čas.
Je bývalým sídlom socialistickej vlády a v podstate sídlom Todora Živkova, ktorý bol na čele bulharskej komunistickej strany takmer 34 rokov, až do 10. novembra 1989, keď práve na tomto mieste režim padol. Samotná architektúra svojou monumentálnou dôstojnosťou pôsobí ako prirodzená súčasť prostredia – mimo neustáleho ruchu mesta, na prahu pohoria Vitoša, je akoby zrastená s okolitou prírodou.
Interiéry kombinujú sklo a drevo s tradičnými vyrezávanými vzormi a majú neuveriteľne súčasný charakter. V budove navyše sídli od roku 2000 Národné historické múzeum so svojimi megalomanskými zbierkami – 650 000 objektov dokumentujúcich históriu Bulharska a jeho okolia. Po návšteve tohto múzea získate dojem, že kvôli pamiatkam už nikam v Bulharsku nemusíte chodiť.
Alebo práve naopak (www.historymuseum.org)!
Bulharsko na začiatku tohto roka vstúpilo do EÚ a začalo plniť rôzne podmienky, ktoré pred vstupom dostalo – najakútnejšou je, zjednodušene povedané, boj proti organizovanému zločinu a korupcii. Nuž, tak ďaleko som sa pri svojej párdňovej návšteve nedostala, ale niekoľko fenoménov týkajúcich sa súčasnej spoločnosti som zachytila.
Aj Bulharsko už je v „ére raného developerizmu“, zahraniční investori pracujú na plné obrátky – počas môjho pobytu v júni minulého roka bolo práve „udalosťou“ otvorenie prvého shopping centra s 3-D kinom (kde sú tie časy u nás!).
Oficiálna stránka mestského zastupiteľstva (www.sofia.bg) propaguje mesto pre zahraničných investorov pod titulkom „Prečo je Sofia dobrým miestom pre investície“ a strohým ekonomickým jazykom opisuje výhody, ktoré ponúka. Niektoré veci sú asi na Balkáne otvorenejšie alebo ich nezakrývajú pokryteckým sofistikovaným prejavom. Ale ja som idealistka, je mi z toho smutno...
Takisto ako z bulharskej verzie „turbo folku“ a z lacného „ľudového“ vkusu, ktorý síce poznáme aj u nás (a s návštevami shopping centier dosť súvisí), ale v Sofii som videla neuveriteľné veci. Trochu preháňam, ale oblečenie mladých ľudí, ktorí sa promenádujú po miestnej „mariahilfer“ – bulvári Vitoša (vraj 22. najdrahšia obchodná ulica sveta) – pripomína reklamu na globalizáciu v lokálnej verzii snobského nevkusu.
Ešteže sa na rumovisku pred preskleným centrom Dream, Spa & Fitness pásli dve rohaté kozičky.
Autor: Mária Rišková (Autorka je teoretička umenia)
