Prvý rok nebol problém. Bábätko reagovalo na tón hlasu a bolo mu srdečne jedno, v akom jazyku sa jej prihovárame. Zmätky začali až začiatkom druhého roka, keď si začala pamätať slová. Absolvovali sme vzrušené rodinné debaty nad obrázkovými knižkami. Drobné rozdiely v intonácii, ako či robí mačička „mňau“, alebo „miau“, alebo psíček „haf“, či „wof“, neboli až taký veľký problém. Ale diskusie na tému, či koníček robí „ihihiii“, alebo „neeeh neeh“, či prasiatko robí „kroch kroch“, alebo „oink oink“ a či žaba robí „kvak kvak“, alebo „ribbit ribbit“ viedli k celkom zaujímavým analýzam. Veď uznajte, neznie vám ribbit ribbit na žabu trochu čudne?
Dcéra s našimi analýzami problém nemala, ku každému zvieratku si vybrala zvuk, ktorý sa jej najlepšie páčil (prasiatko bolo oink oink, ale jej žaba kvákala neribbitovala). Okolo roka a pol prišli prvé vety – kombinované z jednotlivých slov, ako to vyšlo. Takže sme sa vysomárovali z viet od „Mami poď here“ až po ťažšie zrozumiteľné typu „Boots up nie“ (nechcem sa obúvať).
Toto štádium trvalo skoro rok a ja som bola čím ďalej, tým viac nervózna. Sestrin synček sa už ako dvojročný vyjadroval zložitými súvetiami a my sme stále počúvali ťažko zrozumiteľné dvojjazyčné zlátaniny.
Potom jej to zrazu pár mesiacov pred tretími narodeninami zaplo, začala voľne bežne prekladať z jedného jazyka do druhého, odpovedať mne po slovensky, manželovi po anglicky a z nás sa opäť stali sebavedomí rodičia prudko inteligentného potomka. Akurát sa ma minule moji rodičia pýtali, načo bude našim dcéram slovenčina v Ugande...
Autor: Katarína Pišútová
