šovaný.
Pred pár dňami mali odťahovkári opäť svoj deň - takmer v srdci malej križovatky stála sivostrieborná fabia s poznávacou značkou BA–848R? (kompletné označenie som už poslal na ministerstvo vnútra). Nad auto spustili zdvíhacie rameno, obviazali ho popruhmi a začali nakladať.
„Moment, stop, počkajte,“ vybehol z budovy polície mladík okolo tridsiatky v civilnom oblečení a začal mávať policajným preukazom. Bezradnosť mestského policajta sa v tom okamihu takmer zhmotnila. Nezmohol sa ani na slovíčko a už aj mládenci, ktorým sa fabia hompáľala na lanách, pochopili, spustili auto tam, kde predtým stálo. Stačilo zamávanie preukazom s magickým odznakom štátnej polície! Akým právom sa policajt v civile domáha nejakých práv, ak skutočne nesprávne zaparkuje akékoľvek vozidlo?
Nedávno som videl, ako policajné auto vbehlo pomerne slušnou rýchlosťou do jednosmerky zo zakázanej strany. Bez zapnutého majáka. Páni „bohovia“ vystúpili zo služobného renaulta a mávajúc vreckami s rožkami a parížskym šalátom so smiechom zmizli v policajnej budove. Vidieť policajta v uniforme telefonovať za volantom súkromného auta je takisto bežné.
Dokedy budú na najvyšších miestach tolerovať podobné výstrelky svojich podriadených? Morálka policajta sa musí prejavovať v najmenších detailoch. Ak ju kompetentní neustrážia, mladíci v uniformách sa veľmi skoro nakazia „božským syndrómom“, a potom už nie je ďaleko k ozajstnej kriminalite.
Autor: Štefan Nemlaha
