Rozpráva tak hlasno, že keby sme otvorili okno, tak sa tam dokričí, však sme ešte len kúsok od Bratislavy. Všetci v autobuse sa dozvedáme, že sa vracia z Anglicka, aj to, ako ho mrzí, že nezostal v Bratislave, ale nastúpil na uvedený autobus. Nás ostatných to mrzí tiež.
Napriek tomu, že nechceme, počúvame duchaplný monológ, kde sa najčastejšie opakujú slová „fakt...“, ale?“, „vážne?“ a „oné“... „vyondil som sa na to“ a „poondil som to“. Stále to isté asi 20 minút.
Pozerám okolo seba a vidím spolucestujúcich ako prevracajú očami. Asi nie som sama, komu to lezie na nervy. Keď už asi pätnástykrát dookola počúvame, ako ho to fakt a vážne mrzí, že nezostal v Bratislave, stratí jedna pani trpezlivosť a poklepe mu po pleci:
„Mladý muž, mohli by ste už konečne skončiť? Otravujete tým telefonovaním svoje okolie, ak ste si to ešte nestihli všimnúť. Predstavte si, že si všetci vyberieme telefóny a budeme sa tu prekrikovať.“
Reakcia bola prekvapujúca a úsmevná zároveň.
Začudovane na chvíľu prestal a osopil sa na pani: „Pani, neotravujte, nevidíte že telefonujem? A nepočúvajte cudzie rozhovory. Je to neslušné.“ Ale to nemal robiť, lebo sa doňho obul celý autobus.
Napriek tomu, že chcel cestovať až do Banskej Bystrice (čo sme sa dozvedeli z obsahu hlučného telefonického rozhovoru), vystúpil už v Seredi.
Asi sa predsa len vrátil do tej Bratislavy, keď tak ľutoval, že tam nezostal.
A keď vystupoval, otočil sa ešte na schodoch a celému osadenstvu povedal: „Keď ste nervózni, necestujte autobusom a seďte doma.“
Autor: Iveta Kožiaková
