Chtiacnechtiac som vstúpil do svojho obľúbeného vagóna hneď za lokomotívou.
Expres smerujúci z Budapešti do Berlína tentoraz nebol taký poloprázdny ako po iné dni. Spolu so mnou nastúpila v Bratislave aj tisícka írskych futbalových fanúšikov, ktorí po zbabranom závere na Tehelnom poli uháňali do Prahy na ďalší duel.
Vlak sa ešte nerozbehol a do kupé, v ktorom som bol dovtedy sám, pristúpilo kvinteto dobre naladených zelenoodencov. Dvaja boli zo Shamrocku, dvaja z Droghedy, jeden z Dublinu. Keď som im poriadne dolámanou angličtinou vysvetlil, že u nás by v jednom kupé so slovanistami, Trnavčanmi alebo Košičanmi došlo pravdepodobne k viacnásobnej vražde, iba sa pousmiali. Prvé dva vozne duneli írskou hudbou a skvelou náladou. Niektorí viac potrundžení si v úzkych chodbičkách aj zakrepčili.
Zhruba som im preložil, čo o nich napísali slovenské médiá. Že takých vzorných fanúšikov na slovenských štadiónoch ešte nikdy nebolo. Zjavne ich to potešilo. Vysvetlili, že oni sa chodia na štadióny kultúrne vyžiť, a nie mlátiť. To vraj patrí primitívom. Nadôvažok ma ponúkli Guinnessom. Ich takmer národný nápoj nosia všade so sebou, ale vypijú ho až vtedy, keď ich celok vyhrá. To sa na Tehelnom poli vďaka Marekovi Čechovi nestalo, a tak im Guinness vydržal. Chvalabohu... povedal som si. Guinness mám rád, a keď som uznal jeho kvalitu, za odmenu som dostal celé plató. Trošku som podpichol, že ani na českej pôde si po zápase z ich piva neuchlípnu. Ale želal som im úspech.
Dostali sme sa aj k problematike bulvárných britských novinárov, ktorí majú o našich policajtoch a našej krajine mienku, ako keby sme žili na divokom západe. Zasmiali sa informácii, že ich po prílete čakali ťažkoodenci s nabitými zbraňami. Nič také, práve naopak. Íri boli navýsosť spokojní. Na Slovákov vraj nedajú dopustiť.
Autor: Jozef Havrilla
