Existuje veľa vážnych prehreškov, ktorých sa môže dopustiť moc voči médiám. Odpočúvanie novinárov, diskriminačné ekonomické opatrenia zamerané proti vydavateľom, štátna cenzúra, či zastrašovanie patria medzi ne. Spravila alebo navrhla táto vláda niečo podobné?
Prípadné zavedenie práva na odpoveď môžu politici za určitých okolností zneužiť, ale v odôvodnených prípadoch je bežné aj v zahraničí. Mimoriadne zasadnutia vlády a jej vyhlásenia o mediálnej šikane sú napriek svojej exotickosti neškodné.
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám nebol zatiaľ oklieštený. Obvinenia novinárov z poplatnosti dôchodcovským spoločnostiam či korupcie sú síce mylné a neprospievajú kultúrnej diskusii, nijako však neobmedzujú slobodné pôsobenie médií.
Tak ako v iných demokratických krajinách, aj u nás rozhoduje o ich prežití trh, nie vládna moc. Napriek nechuti na poskytovanie rozhovorov „nepriateľským“ médiám sa premiér drží aj zásady, že so žurnalistami treba komunikovať – organizuje tlačové konferencie, odpovedá na väčšinu otázok, píše reakcie (aj do týchto) novín.
K spravodlivosti sa dá priblížiť, ak na súde využije žalobca aj žalovaný všetky povolené prostriedky na obhájenie svojich záujmov. Dobrý futbal sa hrá, keď každé mužstvo robí v rámci dovoleného všetko pre výhru. Vo verejnom živote majú politici dôsledne presadzovať svoje vízie a médiá im nesmú nič darovať.
Vtedy je šanca, že veci budú fungovať. Nie je dôležité zhodnúť sa, ale hrať podľa pravidiel. K vážnemu faulu zatiaľ na Slovensku nedošlo.
Autor: zástupca šéfredaktora denníka SME
