Nestáva sa často, že zaujímavý príbeh vkročí do dverí redakcie. Presne to sa stalo 27. augusta, keď sa Bulhar Petromil Petrov objavil v SME s ľudskou lebkou.

Tvrdil, že kostru zobral zo staveniska na rohu bratislavských ulíc Hollého a Heydukovej, kde pracoval ako upratovač. Deň predtým podľa neho robotníci pri čistení pivnice narazili na škatuľu plnú lebiek a kostí, zakrytú čiernou celtovinou.

„Nie je to správne,“ odpovedal Petrov na otázku, prečo sa rozhodol osloviť SME. „Veď to boli ľudia. Možno po nich niekto pátra, a prinajmenšom si zaslúžia byť riadne pochovaní.“ Lebku bez sánky a zubov vytiahol z čiernej igelitovej tašky, postavil ju na stôl, otočil sa a odkráčal.

Lebka sa vo veľkej spravodajskej miestnosti postarala o ťaživú atmosféru. Bola to nevinná obeť či mafiánsky zabijak? Nie je nosičom zákernej epidémie? A aké sú etické a právne následky uloženia kostry neznámeho veku a pôvodu pri počítači?

Prvým krokom bolo oznámiť nález polícii. Oddelenie Staré mesto-Stred poslalo 28. augusta hliadku na stavenisko. Nenašla nič. Policajti sa zdráhali lebku v redakcii vyzdvihnúť, obávali sa nákazy. Napokon sme ju v igelitke, v ktorej do SME dorazila, policajtom odniesli.

Komu lebka patrila

Vedúci staveniska najprv odmietali nález komentovať. Pripustili, že s policajtmi spísali zápisnicu. Egon-Peter Karl, rakúsky konateľ dodávateľa stavby Elag Slovakia však povedal, že lebka mohla byť súčasťou náleziska ľudských pozostatkov, ktoré objavili robotníci vlani.

„Toto nie je niečo, čo sa stalo dnes alebo včera. Polícia k tomu mala v tom čase veľa otázok a pozastavila stavbu, aby zistila, odkiaľ pozostatky pochádzajú. Toto sú staré pozostatky, nie nové.“

30. augusta na pokyn Egona-Petra Karla poslal stanovisko aj stavbyvedúci Vladimír Čermák. Písal, že ľudské kostry objavili počas výkopových prác 13. júla a 11. a 19. decembra 2006. Polícia podľa neho vykonala obhliadku, odobrala vzorky na skúmanie, a povolila pokračovať v prácach, s tým, že firma zhromaždí prípadné ďalšie nálezy. Všetky nálezy sú uskladnené v priestoroch Elag Slovakia.

Dáša Kollárová, zástupkyňa hovorcu bratislavského krajského policajného riaditeľstva, tvrdí, že kosti nemali zostať na stavenisku.

„Kosti sme zaistili, prebehlo súdno-lekárske vyšetrenie. Ide o kosti staré niekoľko desiatok rokov. Vyšetrovanie bolo ukončené, a nevieme, že by sa tam ďalšie kosti mali nachádzať. Ak tam niečo majú, mali by informovať políciu, ktorá začne konať.“

Nálezy

„Kdekoľvek v Starom Meste začnete kopať, takmer isto narazíte na hrob,“ hovorí Ivo Štassel, riaditeľ Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave.

Na území mesta sa stáročia rozrastali rôzne osídlenia, a pohrebiská vznikali na ich okrajoch.

„Súčasné centrum mesta nebolo osídlené zo skoršej doby, preto slovanské hroby boli nájdené na Laurinskej a Michalskej ulici a hroby z 11. a 12. storočia na Hlavnom námestí,“ povedal Stassel.

Stavenisko Elag Slovakia, na ktorom onedlho vyrastie nové administratívne centrum, leží na bývalom pohrebisku pri starej Alžbetinej nemocnici pre ženy. Nemocnice využívali vlastný pozemok na pochovávanie chudobných, alebo tých, ktorí v 18. a 19. storočí umierali na mor alebo inú epidémiu, pričom dôležité bolo telá pochovávať rýchlo.

Neobyčajné

Zákon o pohrebníctve hovorí, že ľudské pozostatky (definované ako mŕtve ľudské telo) musia byť pochované. Ale o ľudských ostatkoch - teda „ľudských pozostatkoch po pochovaní“ - hovorí len to, že „sa s nimi musí zaobchádzať tak, aby nedošlo k ohrozeniu verejného zdravia alebo verejného poriadku (…) a spôsobom, ktorý sa dotýka dôstojnosti mŕtveho, etického cítenia pozostalých alebo verejnosti.“

Takže, aj keď Elag Slovakia skladuje na svojom pozemku nejaké kosti, nie je jasné, či tým porušuje zákon, najmä ak na to dostala naozaj pokyn od polície. Ba čo viac, tým, že oznámila nálezy, firma konala až nezvyčajne zodpovedne. „Obdobie nálezov je presne zaznamenané v stavebnom denníku,“ hovorí Alexander Marčak, zodpovedné za stavebný dozor v Elag Slovakia. „Ku každému nálezu bola privolaná polícia, ktorá nálezy preskúmala a prizvala aj archeológa.“

Do uzávierky sme nezískali stanovisko súdneho lekára k poslednému nálezu. Petrov sa vrátil do Bulharska sklamaný, že neodhalil mafiánsky masaker.

A lebka je o krok bližšie k zaslúženému a večnému odpočinku, na rozdiel od ostatných ľudských kostier pod Bratislavou čakajúcich na svojho nálezcu - robotníka, či buldozér.

Ideme ďalej

ALEXANDER MARČAK je zodpovedný za stavebný dozor vo firme Elag Slovakia.

Nachádzate ľudské pozostatky pri stavebných prácach v Bratislave často?

„V centre sa to stáva dosť hojne, najmä pri práci na základoch. Nie je to nič neočakávané, z pohľadu histórie Bratislavy.“

Aké percento z nálezov sa hlási polícii?

„Nerád by som tipoval. Niektorí ľudia si povedia, ideme ďalej, čo koho do toho, máme plán. Ale sú aj takí, ktorí si vedia vážiť a ctiť svoju minulosť.“

Stáva sa často, že nič nenahlásia?

„Môže sa to stávať často.“

Aké ťažkosti môže spôsobiť stavebnej firme, keď oznámi nejaký nález?

„Len časové. Ak budú nálezy naozaj zaujímavé, ťažko sa dá predpokladať, ako sa časovo projekt bude posúvať.“

Prečo ste vy oznámili minulý rok tri nálezy?

„Firma má určité meno, a nestojí za to ho stratiť.“

V podzemí máte rôzne kostry. Je etické nechať ľudské pozostatky nepochované?

„Hneď pri prvom náleze sme upovedomili príslušné orgány, a riadili sme sa ich pokynmi. Napríklad, že pozostatky budú uskladnené, a keď si budeme istí, že už nič nenájdeme, odošleme ich - ako to požadovali.“

Kedy to spravíte?

„Je to otázka dní či týždňov.“

(tom)

Robotníci vykopávky často zakopú

Slovensko sa oberá o značnú časť svojho dedičstva. Nálezy stavebníci zväčša utaja.

Stavebníci a dodávatelia stavieb často nálezy neoznámia, lebo vyšetrovanie, či výskum by mohli spomaliť stavebné práce. „Ak pustíte tých ľudí (archeológov - pozn. aut.) na stavbu, je to koniec sveta,“ povedal stavbyvedúci z istej stavebnej firmy zo západného Slovensku.

„Prídu s malými kefkami, a ak je to dôležitý nález, môžu tam byť veľmi dlho.“ Jeho robotníci raz objavili väčšie hradby na strednom Slovensku. Všetky staré kamene radšej odniesli do kontajnera.

Úvery verzus história

Podobné skúsenosti má manažér stavebnej firmy z Bratislavy - keď vykopali ľudské pozostatky pri rekonštrukcii jedného z bratislavských námestí, rýchlo miesto zabetónovali, aby sa zbavili dôkazov. „Stáva sa to často,“ hovorí. „Ak pozastavia stavbu, máš problém - čo urobíš s robotníkmi? A čo úvery?“

Laurie Farmer, medzinárodný realitný konzultant pôsobiaci v Bratislave, tvrdí, že pokušenie neoznamovať nálezy je na Slovensku silnejšie ako v iných krajinách. „Keď sa vykopú kosti, archeológ by mal mať dosť času, aby ich preskúmal, a to v tejto krajine predstavuje strašiaka pre investorov.“ „Ak narazíte na niečo, čo je pre históriu krajiny dôležité, archeologický prieskum môže trvať dlho, lebo nie je časovo limitovaný. Stavebné firmy nielenže nemajú dôvod, aby oznámili nálezy, sú aj pod časovým tlakom a hrozbou sankcií z omeškania stavby.

Štassel pripúšťa, že veľa z nálezov oznámia zvedaví susedia a nie robotníci.

Zákon

Aj keď zákon nehovorí, čo treba považovať za historický nález, existuje nepísané pravidlo, že ak sú kostry staršie ako 50 rokov, môžu byť zaujímavé pre archeológov. Ak to tak je, končia v Slovenskom národnom múzeu. Mladšie kosti pochovajú.

„Dôležité je, aby sa s pozostatkami nezachádzalo nepietne alebo vandalsky,“ hovorí Štassel. „Okrem toho, na nálezcov treba vplývať aj morálne, veď mohlo ísť o vraždu.“

Pri ľudských pozostatkoch starších ako desať rokov nehrozí nákaza. „Pochovaní byť musia,“ povedala Jindra Holíková z Regionálneho ústavu verejného zdravotníctva. „Ale pokiaľ ide len o kostrové zvyšky, zrejme sú pomerne staré, to znamená že uplynula lehota 10 rokov, po ktorej nie je predpoklad, že by mohli byť zdrojom infekcie. Skôr je to etická otázka, aby boli rýchlo pochovaní, aby kostry nikto nezneužíval.“

(tom)