halo skvalitniť si posledné roky života.
Obaja boli už sami, ovdovení, deti si dávno založili svoje rodiny. Spoločné sviatočné obedy, denne zatelefonovať, podľa potreby doniesť nákup. Ujo sa ráno vybral po noviny a drobnosti, čerstvé pečivo, mlieko. Jedny noviny platil on, druhé mama. Zdravie jej prekážalo v chôdzi, nuž sused jej nahrádzal nohy. On zasa musel držať diétu a mama vždy varila zdravo. Pred večerom si zvykli zazvoniť, vymenili si čistý riad, pozhovárali sa, zapolitizovali si, prediskutovali, čo bude večer v televízii, a finančne si vyrovnali spoločné nákupy. On chodieval na poštu platiť naraz svoje aj mamine účty. Ona mu ako slovenčinárka zvyčajne čítavala články pred odovzdaním – napriek tomu, že bol takmer slepý, ešte prispieval do odborného časopisu.
Toto susedské spolunažívanie malo, a dnes ako dôchodkyňa to zvlášť oceňujem, viaceré výhody. Obaja, mama i sused úspešne znižovali svoje výdavky bez toho, aby museli obmedziť záujem o dianie doma a vo svete, nestrácali spoločenský kontakt. Ani jeden z nich nemal vo zvyku sa sťažovať na nie ľahký osud dôchodcu s malým príjmom. Mame po zaplatení nákladov na bývanie zostalo pár stoviek na stravu a ostatné. Pre nás sa v tom okamihu stávala rozprávka o troch grošoch realitou. Myslím tým susedove deti aj nás. Usilovali sme sa taktne a bez slov doplniť chýbajúce potreby. Presne v zmysle, že jeden groš dávaš svojim deťom, jeden vraciaš rodičom a ten tretí si nechávaš pre seba.
Autor: Mária Šišuláková publicistka
