Sprvoti mlčala. Hovorili jej veľké smutné oči. Mária Gáliková nás v zamyslení minula. Vrátila sa. „Preboha, prepáčte, veď ja nie som vôbec namyslená,“ ospravedlňovala sa opakovane.
Na záverečných troch kilometroch, najmä v poslednom, na ňu spadol dom. Dovtedy stál na dobrých základoch. Bola na peknom sedemnástom mieste, skončila 24. Dosiahla čas 1:38:54 h. Na poslednom kilometri ju predstihli štyri chodkyne. Krízu chytila v momente, keď sa chystala zaútočiť na 16. priečku.
„Limit do Pekingu som prešvihla o 58 sekúnd. Podmienka prijatia do profesionálnych podmienok banskobystrickej Dukly pre mňa znela - do 16. miesta. Som nezamestnaná, budem ešte rok. Zlá predstava. Ale nevzdám sa.“
Gáliková vlani v auguste promovala. Vyštudovala na prírodovedeckej fakulte banskobystrickej univerzity ťažkú kombináciu. Vzbudzuje rešpekt - odbor finančná matematika, matematická štatistika.
Zamestnala by sa v hociktorej banke či poisťovni. Nechce.
„Nemohla by som naplno trénovať a ja mám veľkú chuť do prípravy. Mama sa presťahovala ku mne z Tlmáč, varí mi, stará sa o mňa. Finančné prostriedky zo zväzu išli na prípravu počas záverečného sústredenia v Koči tesne pred šampionátom, ostatok mi zabezpečili sponzori z Tlmáč. Neviem si predstaviť, ako to potiahnem ďalej. Do Pekingu však chcem ísť stoj čo stoj. Už mi dve olympiády ušli.“
Pre špecialistku na matematiku to stoj čo stoj je doslovné: „Nech to stojí, čo to stojí, poradím si. Pevne verím. Chce to obetavosť rodiny i trénera Romana Benčíka. Som smutná. Pretože som sklamala blízkych ľudí.“
Autor: Osaka
