Slovenské chodkyne Zuzana Malíková (18. miesto) a Mária Gáliková (24.) došli do cieľa dvadsiatky zmorené teplom, dažďom, vlhkom i vetrom. Z mužov na 50 km došiel iba Miloš Bátovský (22.). Anton Kučmín a Peter Korčok vzdali.
A voda bola teplá...
„Hrozné,“ povedala tichým hlasom Šurianka Zuzana Malíková a oprela sa o labilné zábradlie v mixzóne. Hovorila pomaly, občas sa nadýchla.
Našťastie, v modrých očiach mala iskru. S pribúdajúcimi minútami sa chytila i vo vtipných, ironických odpovediach. „Na šľak trafenie. Keď som okolo 15. km začala zápasiť s krízou, liala som na seba všetko možné, aby som sa ovlažila. Siahla som po vode. Bola od horúčavy ako teplá sprcha. A bum, opäť spomalenie. Aj som zápasila s myšlienkou vzdať sa. Zavrhla som ju, ako-tak som sa spamätala. Bolo to však všetko nanič.“
Zuzana viackrát odpovedala - neviem. Pochopiteľný stav, lepšie ako mlieť výhovorky. „Neviem, prečo prišla kríza, neviem, prečo sa mi tak ťažko šliapalo.“
Múdrejšia bude po týždni
Možno jej to otec, chodecký tréner fungujúci pri trati, časom vysvetlí. „Múdrejšia budem tak po týždni. To je bežná taxa na regeneráciu. Aká bude po Osake, prepáčte, ale zase neviem.“
Malíková hovorila, že jej svätý Peter pripravil to najhoršie. „Neznášam vietor - začalo fúkať a riadne. Začalo pršať, čo mi neprekáža, ale hneď prestalo, a opäť sa to vystriedalo. Parný kúpeľ je lepší v inom prostredí ako na chodeckej trati. Radšej keby lialo ako z krhly.“
Organizátori pripravili na časť trate umelú hmlu. Pomohla? „Musela by som tam vliezť. Šetrila som každý krok. Asi bola studená. Raz ku mne z tejto zóny zafúkalo.“ Malíková bola spokojná len s tým, že došla do cieľa.
Trápenie vytrvalcov
Chodci pred pretekmi na 50 km nechceli slnečné počasie. Bolo. Hoci ranných 29 nie je v Osake týchto dní extrémom.
Došiel iba Miloš Bátovský. Dosť dlho vyzeral veľmi dobre. Presne po 45. kilometer. Zvolil si tempo 9:35 - 9:40 min na dvojkilometrový okruh a držal sa princípu ako pes ježa. „Vychádzalo mi to, bol som sedemnásty, pomýšľal som na plánované 14. miesto. Vtedy ma to kloflo. Viem, že v takýchto podmienkach je väčšia kríza neprekonateľným problémom. Zdrapilo ma to zrazu. Skúšal som spomaliť, až som usúdil, že do cieľa dôjdem, iba keď zvolím prechádzku. Posledné dva okruhy boli za 10:30 a 11:30. Namiesto toho, aby som ja predbiehal druhých, štyria predstihli mňa.“ Peter Korčok sa vzdal na 31. kilometri. Nemalo význam presiliť nedoliečený členok.
Iný prípad bol nováčik Anton Kučmín. „Už na štarte som cítil žalúdok,“ priznal sa. „Rozchodím nepríjemný pocit, myslel som si. Do 39. kilometra to šlo. Pomaly sa z nepríjemného stalo strašné. Nielen, že som cítil žalúdok, ale prestalo poslúchať celé telo. Ešte som to skúšal, chcel som dôjsť za každú cenu. Tréner Jozef Malík mi kričal: Poď dole. Musel som vyzerať... Aj traťový lekár mi dohováral. Poslúchol som. Tvrdá skúsenosť.“
Autor: pf
