Odchádza ním celá jedna epocha, lebo vo svojom obsiahlom diele básnickom i prozaickom sústredil všetky umelecké tendencie druhej polovice predošlého storočia. Popri Rudolfovi Fabrym bol vedúcou osobnosťou slovenského nadrealizmu, ktorý sa v ňom utlmil v období socialistického usmerňovania kultúry, no nie natoľko, aby bol autor hlásnou trúbou nanútenej ideológie, ako sa to stalo niektorým jeho spolupútnikom.
V počiatočnej fáze sa v jeho poézii odrážali pocity smútku, zmaru, ohrozenia, smrti - musel sa vyrovnať s týmito autentickými a hroznými zážitkami vojny, umocňované aj poetikou, ktorú vyznával.
Po básnických zbierkach Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944) a Pečať plných amfor (1944) sa Žáry neprispôsobil novým podmienkam, nedal sa do služieb socialistických požiadaviek, ak za ne nepovažujeme vtedy preferované návraty do rodísk, v ktorých sa mala konfrontovať súčasnosť s minulosťou. U Žánryho nájdeme tri zbierky takýchto „ústupkov“, no i tak v nich ostala značná miera autorskej vnútornej potreby privolať si nostalgickú silu spomienky na detstvo a dospievanie.
Tento básnik sa nevzdával ani vlastnej fantázie a navyše mal úžasné zážitky, keď bol spočiatku v Taliansku ako vojak a neskôr ako dopisovateľ Čs. tlačovej kancelárie.
Svoj nevysychajúci prameň spomienok - Žáry je typický spisovateľ pamätí - využil v niekoľkých knihách próz (Apeninský vzduch, 1947, Dolu na juhu, 1955, Azúrová anabáza, 1972). Ak som ho raz nazval zázračné dieťa múz, znamenalo to, že čohokoľvek sa dotkol, urobil z toho poéziu. Stačili mu maličkosti sveta, ale rád sa dal unášať aj obdivom k civilizačnému pokroku, aby vytryskol jeho metaforický gejzír.
Nebol však iba oslavovačom života („naozaj prevláda u mňa skôr nostalgia, pochybovačnosť, spleen“, povedal v jednom rozhovore), hoci si ho vedel užívať v kruhu bratislavskej bohémy, ktorá sa stala tiež predmetom viacerých jeho kníh, v ktorých mimoriadne vtipne popísal tento, žiaľ, už minulostný fenomén; ale zanechal aspoň cenné svedectvo, patriace k histórii Bratislavy. Mám na mysli Snímanie masiek (1979), Zlatoústi rozprávači (1984), Rande s básnikmi (1988), Anekdotický slovník slovenských spisovateľov (1996), Spanilej múzy osídla a vnady (2001) a Bratislavský chodec (2004).
Človeku by sa žiadalo vymenovať zo Žáryho diel aspoň tie najtypickejšie, no tento článok nechce byť bibliografiou, skôr osobným pohľadom na básnika, v ktorom sa spájala schopnosť vytrvalého, neúnavného rozprávača a mladícka rozšafnosť.
Ktorý si vedel všimnúť najcharakteristickejšie črty a znaky príslušného javu, či faktu, niekde si niečo primyslel, niekde možno aj vymyslel. Bol ako motor, poháňaný priam vesmírnou energiou,vtipný, ironický, hravý, ovládajúci všetky finty básnického umenia od voľného verša po sonet a villonskú baladu.
Tých vyše päťdesiat vlastných kníh, ktoré po sebe zanechal, nezapĺňa iba celý knižničný regál, ale aj akékoľvek duchovné vákuum. Odišiel Ikar večne živý, aby som apostrofoval jednu jeho zbierku.
