ka, aj ako spisovateľka a prekladateľka. Zákaz publikovať bolo to najjednoduchšie, čím sa mohla moc vypomstiť žene, ktorá vyslovila nahlas, čo si o vpáde cudzích vojsk do našej krajiny myslí a čo si myslí o otázkach tvorby a etiky súčasného spisovateľa. A pritom Ponická nepatrila medzi militantné typy, pôsobila skôr skromne a utiahnuto. Čím teda vyprovokovala vládnu moc, aby sa na nej po celé roky vŕšila?

Jej životný príbeh sa dá rozdeliť na dve veľmi výrazné časti: keď ešte bola oficiálne uznávanou spisovateľkou, ktorá bývala v Bratislave, a keď bola iba horko-ťažko uznávanou občiankou s bydliskom v starom mlyne v Lukavici na strednom Slovensku, teda na vidieku a mimo centra.

Ponická, rodáčka z Haliče (15. 7. 1922) pri Lučenci, prežila detstvo a mladosť v Košiciach, Banskej Bystrici a Martine, v Bratislave vyštudovala desať semestrov medicíny, ale štúdium prerušila a po trojročnom pobyte v Ríme s prvým manželom Štefanom Žárym pracovala ako redaktorka v Ústave zdravotníckej osvety. Od roku 1954 do roku 1967 sa venovala profesionálne literatúre, v období 1968 - 1972 bola redaktorkou Smeny na nedeľu, no odmietavý postoj k pookupačnej moci ju prinútil toto zamestnanie opustiť a odvtedy žila v dedinke Lukavica, čím sa jej existencia radikálne zmenila.

Do literatúry vstúpila ako autorka detských kníh Slávikove husličky (1953), ďalšími dielami najmä o zvieratkách sú knihy Medvedí rok (1953), Zimná rozprávka (1961) a O Parádnici lienke (1972), no najväčší úspech u detských čitateľov získal pôvodne časopisecký seriál O Štoplíkovi ... kde bol a čo robil, kým ešte do školy nechodil (1961), ktorý dokončila už po zákaze publikovania v roku 1992 dielom Ako Štoplík do školy chodil-nechodil.

Literatúru pre dospelých reprezentujú knihy poviedok Prísť, odísť (1964) a Bosými nohami (1968), dokumentárno-beletristickú tvorbu predstavujú knihy o mladom slovenskom výtvarníkovi, ktorý zahynul v SNP, Janko Novák (1974) a Milan Rastislav Štefánik - hrdina sa vracia (1991).

Ponická poznala osobne ešte Timravu a na jej počesť napísala dielo Ábelovský dom (1959) a zoznámila sa aj so Štefánikovou talianskou snúbenicou markízou Benzoni, a tá jej zasa poskytla korešpondenciu, ktorú využila pri písaní knihy o jej snúbencovi.

Jej kľúčovým dielom sú však Lukavické zápisky, vytvorené v dobrovoľnom "exile" v rokoch 1978 - 1984, keď patrila medzi prohibitné spisovateľky. Kniha pôvodne vyšla v Toronte u Škvoreckých (1989) a až neskôr u nás (Brno 1992, Prešov 2004).

Toto dielo vyvolalo obrovský škandál, lebo je tu uverejnený Ponickej diskusný príspevok, ktorý jej nedovolili predniesť na 3. zjazde slovenských spisovateľov

2. marca 1977 a nechceli ho publikovať ani v knižne vydanom protokole tohto zjazdu. Ponická ho koncipovala ako protest proti režimu i spisovateľskej organizácii, ktorá vylúčila zo svojich radov 40 autorov ako pomstu za to, že nepodpísali výzvu proti Charte 77, a nepodpísala ju ani ona, čo sa pokladalo za disidentský postoj.

Okolo celej kauzy vznikol až medzinárodný rozruch, najmä keď francúzsky denník Le Monde Ponickej príspevok uverejnil, a tak z toho trápneho prípadu neostalo utajené nič. Ponická cituje korešpondenciu, ktorá okolo toho vznikla, reprodukuje rozhovory s rozličnými funkcionármi, debaty s rozličnými kolegami z fachu, pokiaľ sa jej otvorene nevyhýbali, slovom, dosť veľa sa dozvieme o vtedajšej atmosfére. A je to z prvej ruky. Pravda, pre Ponickú to znamenalo neustále vyšetrovanie Štátnou bezpečnosťou, čo vyvrcholilo v septembri 1989, keď sa dostala pred súd, lebo si chcela s niekoľkými slovenskými disidentmi verejne pripomenúť smrť dvoch bratislavských obetí invázie.

Jej kniha obsahuje aj iné osobné svedectvá a je dobre, že ich spísala. Tu prehovorila žena, ktorá mala charakter, nedala sa zastrašiť a zachovala si vlastnú tvár až do posledného dychu. Na mnohých významných ľudí sa aj nevdojak zabúda, no na Hanu Ponickú nezabudneme.

Narodila sa v Haliči pri Lučenci. Zmaturovala v roku 1940 na gymnáziu v Bratislave. V čase SNP študovala medicínu a v martinskej nemocnici bola na praxi ako medička. Medicínu nedoštudovala.

V roku 1956 sa zúčastnila na známom zjazde spisovateľov v Prahe, kde podporila Seiferta a Tatarku, ktorí vystúpili s požiadavkami na väčšiu slobodu umeleckej tvorby a s kritikou politických procesov.

V roku 1977 protestovala proti útokom na Chartu 77. Vylúčili ju zo zväzu spisovateľov, zastavili jej aj 2. diel knihy O Štoplíkovi.

Presťahovala sa do dediny Lukavica, kde ju v rokoch 1977 - 1989 ako disidentku sledovali.

Za odpor proti komunistickému režimu ju v septembri 1989 postavili pred súd spolu s M. Kusým, J. Čarnogurským, V. Maňákom a A. Seleckým. V novembri 1989 všetkých postupne oslobodili.