mi a pýtam sa, ako sa im páči na Slovensku, často spomínajú svoje problémy so zlou obsluhou a službami.

Pravdupovediac, keď som pred piatimi rokmi prišiel na Slovensko, aj ja som bol veľmi sklamaný poznaním, ako si tu nevážia zákazníka. Človeka, ktorý si za ich služby zaplatil! "Prečo nemôžu človeka pozdraviť? Poďakovať? A vôbec sa neusmejú," sťažoval som sa neustále mojej žene a priateľom. Jeden kamarát mi to chcel vysvetliť: "Vieš, Slováci sú úprimní. Nevieme sa pretvarovať a usmievať, keď nemáme náladu. Ale je to vždy lepšie, ako rozdávať a prijímať neúprimné úsmevy, nie?"

Nie. S takýmto vysvetlením nedokážem súhlasiť. Mám úplne opačný názor. Zákazníkovi je totiž jedno, či je úsmev úprimný, alebo umelý. Nech by bol akokoľvek umelý, vždy je lepší, ako ten úprimný otrávený výraz úradníčky alebo predavačky. Prenášanie nálady zo súkromia do práce obťažuje zákazníka a kazí mu dobrú náladu.

Obával som sa, že zmeniť tento postoj k zákazníkom na Slovensku nebude vôbec jednoduché a potrvá to roky. Lenže, na moje veľké prekvapenie, čosi sa deje! Už teraz veľmi výrazne pociťujem, že úroveň obsluhy, aspoň v Bratislave, sa rapídne zlepšuje. Pozorujem to zvlášť vo veľkých nákupných centrách, kde vás všade príjemne privítajú, pozdravia. Veď to je základ, a predsa mi to na Slovensku dlho chýbalo.

Pochádzam z krajiny, kde je zákazník naozaj pánom a obsluha je tomu primeraná. Perfektná, no niekedy až príliš! V obchode si musí zákazník vypočuť "Ďakujeme veľmi pekne!" aj desaťkrát. Keď si v butiku obzeráte oblečenie, často musíte dôrazne povedať, že si tovar iba pozeráte. Inak sa vám bude predavačka veľmi intenzívne venovať. Aj preto v posledných rokoch niektoré obchody školia svojich predavačov, aby zredukovali úslužnosť a dali zákazníkom priestor. Medzi nimi je aj jeden veľmi známy obchodný dom, kde tento rok spustili zaujímavú službu. Pri okienku si môžete vypýtať kartu s nápisom: "Nehovorte so mnou!" Keď si ju zavesíte na krk, predavač si od vás bude držať diskrétny odstup. Obslúži vás, iba keď sa mu vy prihovoríte.

Rozprával som sa o tom všetkom s kamarátkou - Slovenkou. Povedala, že aj ona pociťuje zlepšenie služieb zákazníkom. No podotkla, že keby robila čašníčku alebo predavačku za taký nízky plat, aký vraj dostávajú, ani ona by sa zrejme neusmievala. Napadlo mi, prečo neuvažuje skôr tak, že aj predavačka alebo čašníčka je niekedy v úlohe zákazníka a určite rovnako ako každý iný človek túži po dobrej obsluhe?

Myslím si, že väčšina Japoncov zamestnaných v službách, rozmýšľa inak ako moja slovenská kamarátka. Asi to bude vec inej mentality.