Davová psychóza je legendou na scéne slovenského punku a ako jedna z mála kapiel zotrvala na svojich postojoch aj po rokoch. Niektorí ju preto označujú za radikálnu, oni sami tvrdia, že sa len snažia robiť dobrý punk.
Pred časom vydali ako prvá punková kapela koncertné DVD, teraz oslavujú 20. výročie vzniku. Pri tejto príležitosti vyráža Davová psychóza už tento piatok na česko-slovenské turné, z ktorého plánujú vydať aj živé CD. Ideové duo tvorí gitarista Marcel Duchoň a spevák JANO KASSA, ktorý špeciálne pre turné príde až z ďalekej Austrálie. Rozhovor s ním vznikal na diaľku.
Davová psychóza má 20 rokov, čo je u človeka už dospelosť. Ako je na tom Davová psychóza, zmenila sa?
„Samozrejme, že sme sa zmenili. V podstate sa odvtedy zmenilo kompletne všetko okolo nás, či už systém, alebo aj my v kapele. Keď má človek štyridsať rokov, berie život ináč ako v dvadsiatke, čo je úplne normálne. Čo je však pre mňa podstatné, že ja i kapela sa stále držíme hodnôt, ktoré sme po celý čas hlásali.“
Celé roky ste boli považovaní za synonymum punku, ktorý nežije len pre povestné „sex, drogy a rokenrol“, platí to aj dnes? Alebo je radikálna angažovanosť prekonanou kapitolou? Dá sa to vôbec?
„Sme hudobníci a ako hudobníci máme radi hudbu. Preto to vlastne robíme, a preto to robia kapely, ktoré tiež hrajú tak dlho alebo aj dlhšie. A to, že máme k tomu aj názory, aké máme, na veci nič nemení. Poznal som mnoho kapiel na začiatku 90. rokov, ktoré vznikli len preto, že vtedy bolo „in“ byť angažovaným pankáčom v kapele. Bolo to niečo nové, názory, postoje, myšlienky, rôzne organizácie, čo sme dovtedy nepoznali. A dnes? Ľudia sa toho prejedli a stratili záujem. Kapely sa rozpadli, organizácie zanikli. Samozrejme, česť výnimkám.“
Svojho času ste zámerne odmietali publicitu a hranie starých hitov. Napriek tomu Davová psychóza nielenže nestratila fanúšikov, ale naopak, ich počet stúpol. Čím si to vysvetľujete?
„Treba vychádzať zo situácie, v ktorej to bolo povedané a myslené. Po revolúcii sa otvorili dvere vydavateľstiev aj pre punkové kapely, čo bolo dovtedy veľké tabu. Všetko, myslím ten cirkus okolo toho vrátane stupídnych otázok vtedajších novinárov, bol len veľký humus. V jeho dôsledku sme prestali robiť rozhovory do oficiálnych časopisov, uzavreli sme komunikáciu s verejnosťou, čím sme si vyslúžili povesť radikálnej kapely. S odstupom času si myslím, že punk by mal komunikovať s verejnosťou, pretože má čo povedať. Mnohí ľudia majú stále hlúpe názory o punku, je pre nich len synonymom špiny, bordelu a drog.“
Zvyknete tvrdiť, že punk nie je hra na pódiu, ale naopak, pankáčmi sa stávate až vo chvíli, keď z neho zídete... Ako to môžeme chápať?
„Nemyslím si, že správny pankáč musí mať svoju kapelu, na základe ktorej sa mu potom zlepšuje jeho kredit. Je fakt zložité odpovedať pár vetami, čo je vlastne punk. Možno, keď raz budem veľký, napíšem o tom knihu. Hahaha...“
Turné nesie názov dvadsaťročného výročia kapely, znamená to, že bude skôr rekapitulačné?
„Ja mám rád každý koncert, kde hrám. Ale keby som mal konkretizovať, je to pre mňa spomienka na všetkých členov z kapely, na ľudí, čo nám po celý čas pomáhali, na fanúšikov a v neposlednom rade spomienka na celý fenomén punku.“
Autor: Peter Getting Autor je publicista
