85 rokov, bude v nedeľu 26. augusta o 15.00 h na cintoríne v Novom Haliči pri Lučenci.
„Najšťastnejšiu časť svojho života som prežila medzi chartistami,“ povedala krátko po páde totalitného režimu spisovateľka Hana Ponická. Aj keď Chartu 77 podpísala „až“ koncom osemdesiatych rokov, svojimi občianskymi postojmi bola rešpektovanou členkou tohto spoločenstva už od jeho vzniku. Dodajme, že ako jedna z mála slovenských umelcov.
Pre haličskú rodáčku (1922), vychovávanú v rodine, vyznávajúcej masarykovské a štefánikovské ideály, bol samozrejmý jej jednoznačný a odvážne deklarovaný postoj k okupácii Československa v auguste 1968. Na rozdiel od mnohých sa ho nevzdala ani po perzekúciách, strate novinárskeho zamestnania a vylúčenia z oficiálneho literárneho života.
Dovtedy stihla napísať viacero kníh pre deti, z ktorých najznámejšie sú príbehy svojráznej postavičky nazvané O Štoplíkovi, a prózy pre dospelých Ábelovský dom, Prísť, odísť či Bosými nohami, tematicky orientované na problémy ženských hrdiniek.
Lukavický mlyn neďaleko Sliača, kam odišla žiť po nástupe normalizácie, ktosi s miernym zveličením nazval aj „slovenským Hrádečkom“. Navštevovali ju tam jej priatelia z okruhu českých i slovenských zakázaných spisovateľov, spoločne publikujúcich v českých samizdatoch i exilových periodikách, a tam vznikli aj jej Lukavické zápisky.
Denníkovo-memoárovou formou sa v nich zaoberá nielen svojím disidentským osudom, ale tiež tristnou situáciou v slovenskom spisovateľskom prostredí po vzniku Charty 77 a najmä následnom režimovom pamflete Anticharta.
Kľúčovou časťou knihy je jej diskusný príspevok, pripravený na zjazd slovenskej spisovateľskej organizácie v tom istom roku, kde odsúdila normalizačnú kultúrnu politiku a vyjadrila solidaritu so zakázanými kolegami. Zázrak sa však na zjazde nekonal, text nesmela predniesť a až neskôr vyšiel v zahraničí.
Rovnako nemysliteľné bolo, že by v tých časoch mohli vyjsť Lukavické zápisky, úzky okruh sa s nimi zoznámil vďaka Vaculíkovej edícii Petlice a Škvoreckého torontského vydavateľstva Sixty Eight Publishers.
Pravda, osudy knihy boli zložité aj po Novembri, v češtine vyšla v roku 1992, no slovenského vydania sa dočkala až o neuveriteľných ďalších dvanásť rokov.
V zložitých porevolučných reáliách boli však občas prekvapujúce aj cesty viacerých „jasných“ osobností. Presvedčená antikomunistka Ponická, ktorá bola v auguste 1989 súdená v poslednom politickom procese minulej éry na Slovensku spoločne s Miroslavom Kusým, Jánom Čarnogurským, Antonom Seleckým a Vladimírom Maňákom za poburovanie a rozvracanie republiky a v roku 1991 bola dokonca hovorkyňou Charty 77, potom istý čas, ako povedala, „vylepšovala tvár Mečiarovi“.
Odvážni ľudia niekedy čerpajú silu k svojim činom aj z fatalizmu. Nezdá sa, že by toto bol prípad Hany Ponickej, jej odvaha pramenila z racionálneho presvedčenia o potrebe pravdy a spravodlivosti. Napriek tomu však v súvislosti s jej smrťou, ktorá nám lukavickú legendu vzala práve 21. augusta, istú osudovosť nepochybne nachádzame.
