Kollerove otázniky adresované nám všetkým sú stále aktuálne

17. novembra 1989 listovalo publikum koncertu Dotyky a spojenia v bulletine s ukážkami tvorby Júliusa Kollera. Ich jedinou témou bol otáznik. Jeho otázniky adresované nám všetkým sú stále aktuálne. Aj keď od piatkovej noci s nami už nie je.

Vtedy, 17. novembra sme nevedeli, že práve sa začala éra v znamení tohto symbolu, ktorá spochybní falošné istoty a príkazy ideológie, bude klásť otázky a otázniky všetkého druhu a na každej úrovni. Netušili sme, že hľadanie odpovedí bude ťažké, výsledkom bude občianska sloboda a nájdenie vlastnej tváre, tej, čo bola ideou nášho socializmu 60. rokov.

Július Koller, ktorý nečakane 17. augusta zomrel, na tú ideu nezabudol. V roku 1968 začal oficiálne i alternatívne (s Petrom Bartošom) vystavovať. Formovalo ho predchádzajúce obdobie, keď študoval na strednej a vysokej umeleckej škole v Bratislave. Vyšiel zo skromného prostredia a dospieval v uvoľňujúcej sa kultúrno-politickej atmosfére, ktorá mu dala šancu. V mladých posilňovala sebavedomie prejaviť sa nielen skupinovo, ale aj osobnostne: hoci výstredne, placho či čudácky.

Skrytý športovec

Aj na plachosť a čudáckosť bolo treba odvahu a výdrž: tolerancia k „inakosti“ je bonus až ďalších desaťročí. Aj vtedy vyhrávali športové typy. Július Koller tak na prvý pohľad nevyzeral, ale bol. Hral tenis s Frankom Stellom, keď navštívil Danuvius, na ktorom vystavoval. Vernisáž na jeseň 1968 neprekazilo ani obsadenie Československa. Naši umelci – i Július Koller – dostali na tomto bienále mladých šancu presvedčiť Európu, že majú čo povedať a vedia ako. Bola však na ďalšie dvadsaťročie temer poslednou.

O rok neskôr zaviala Kollerova červená zástava s bielym otáznikom na stožiari exteriéru parížskeho bienále mladých. Prišla tam ešte oficiálnou cestou s kolekciou diel umelcov, ktorých prizval nominovaný Alex Mlynárčik. Doma to bolo ťažšie. Ďalší Danuvius sa už nekonal. Prvý otvorený ateliér v dome Rudolfa Sikoru (1970) zmeškanú udalosť pripomenul: Július Koller nechýbal. V tom istom roku bola súčasťou jeho prvej samostatnej výstavy performance: skutočný ping-pong. Medzi diváčkami sa jedna odvážila zahrať si ho s autorom. Kvete Fulierovej ostal verný celý život.

Umelcov, ktorí neakceptovali socialistický realizmus, onedlho Zväz slovenských výtvarných umelcov vylúčil. V podstate prišli o slobodné povolanie: udržali si ho len tí, ktorí cez Fond výtvarných umení pracovali s architektmi na monumentálnych zákazkách a ilustrátori.

Július Koller rozmnožil médiá komunikácie svojej tvorby o poštou zasielané Oznamy a o účasť na kolektívnych akciách, ktoré uvádzal plagátmi. Sústredil sa na témy, ktoré poukazovali na absurdnosť doby ako v cykloch UFO a UFO-nauti.

Čakanie na ocenenie

Oficiálne nebol akceptovaný. Pracoval s amatérmi, prizýval ich do konceptuálnych projektov, často tvoril s Ľubomírom Ďurčekom: bez pocitu elitárstva duchampovsky prepájali umenie so životom.

Po Nežnej revolúcii umelci neoficiálnej scény zverejnili svoju tvorbu. Július Koller samostatne vystavoval v Slovenskej národnej galérii a jej prostredníctvom sa predstavil aj v zahraničí ešte predtým, než na medzinárodnú scénu vstúpil ako autor sám. Napriek početným európskym úspechom ostal doma skromný a v ústraní: naše publikum nie celkom porozumelo jeho posolstvám. Zberatelia sú výnimkou.

Na adekvátne ocenenie civilná tvorba Júliusa Kollera doma ešte len čaká. Jeho otázniky adresované nám všetkým sú však stále aktuálne a preto bude umelcova prítomnosť naliehavo chýbať. Pohreb umelca je dnes o 10.15 h v bratislavskom krematóriu.

Napriek európskym úspechom ostal doma skromný a v ústraní: naše publikum nie celkom jeho posolstvám porozumelo.