Dožiť sa 102 rokov nie je úplne bežné. Pani Ema Mesznerová z prešovského domova dôchodcov sa takéhoto požehnaného veku dožila. Bola veľká oslava, aj torta "bula", aj muzika "bula", len pani Ema sa už na nič nepamätá. "Ta to staroba, glupota," vraví s nadhľadom.Ema Mesznerová, rodená Liptáková, oslávila 26. júla 2007 svoje stodruhé narodeniny. Prišli aj zástupcovia médií, aj primátor Prešova Pavel Hagyari. V domove dôchodcov na Veselej ulici v Prešove žije dnes už stodvaročná žena od roku 1988. "Nastúpila sem z dôvodu osamelosti a potrebnej starostlivosti," uvádza sa v jej spise. Najprv tu žila aj so svojou sestrou, dvojičkou Irmou, no tá už zomrela.

Pani Ema sa narodila v Nálepkove, v okrese Spišská Nová Ves. Ovdovela 16. apríla 1975. Jej jediná dcéra žije v Českej republike, vnučka v Nemecku. Toľko stručné fakty. "Pokiaľ človek už fyzicky nevládze, neraz si povie, že má toho až - až," vraví riaditeľ domova Jozef Dobrovič. Aj pani Mesznerovú vraj prepadávajú čierne myšlienky. Fyzicky je taká slabá, že sa jej boja stlačiť ruku, aby jej nepolámali kosti. Krátkodobá pamäť jej už veľmi neslúži. "No keď začne spomínať, valia sa z nej spomienky jedna za druhou."

To už šicko het

"Minulý týždeň ste mali oslavu, pani Mesznerová. Bol tu aj pán primátor. Obyvateľky domova vraveli, že je to fešák. Spomínate si?" skúša nadviazať rozhovor riaditeľ. "A kedy to bulo?" pýta sa stará pani. "26. júla. Boli ste dole v jedálni a tam sa spievalo. Ako sa vám to páčilo?" "Len muzika nebula," sťažuje sa jubilantka. "Bula, bula muzika," smeje sa riaditeľ. "Bula muzika? Ja som už zabudla." "Tortu ste dostali, kvety, aj darček a finančnú odmenu. Nepamätáte? Takú deku, kde ju máte? Ukážte," snaží sa pripomenúť oslavu sociálna sestra Cecília Kojnoková. "Tortu? Deku? Žiadnu som nedostala."

Čo tam po oslave, skúšame vymámiť fotografie z mladosti. "To už šicko het," povie najstaršia obyvateľka domova dôchodcov, no na poličke predsa len objavíme zarámovanú fotku. "Das bin ich, hier. Das der Sohn, Vlaďo, der Doktor. Hier Tomáško und hier ist die Tochter," spustí pani Mesznerová po nemecky, riaditeľ aj sociálna sestra sú prekvapení. Pátrame, kto je na fotke. " Ich habe schon alles vergessen. Ja už zabudla."

"Sie Gnädige Frau und Sie, Gnädige Frau," osloví nás úctivo pani Mesznerová. Svoju sklerózu si prekvapujúco uvedomuje, má nad ňou nadhľad. Sama vraví, že zajtra nás už nebude poznať, no ešte pred rokom by sme sa mohli celkom dobre porozprávať. Nemôže už ani veľmi chodiť, len tu po chodbe, hore a dolu. "Das ist mein Spaziergang. To je moja prechádzka," vraví a spomína, že ako dieťa bývala s rodičmi stále vonku. Bolo ich päť, traja chlapci, "drei Buben" und "zwei Mädel", dve dievčatá. Pripomenie, že pochádza z dvojčiat. Áno, vieme, mala sestru Irmušku. "Sie haben Sie gekannt? Poznali ste ju?" opýta sa prekvapene sociálnej sestry. "Áno, veď tu bývala, vo vedľajšej izbičke. "Ja, hier. Ich kann nicht erinnern mehr. Už sa nedokážem rozpamätať. "Ich hab Gedächtnis immer so gut gehabt. Vždy som mala takú dobrú pamäť. Das bringt das Alte mit - staroba to doneše, toto glupo. Ta, to už ne tak jak dakedy, jak som mala dvacec roki alebo tricec. Ach bože moj, zlaty, neznam, dze šicke ucekali, dze išli. A teraz hotovo. Schicksal meines Lebens - osud môjho života. Tišicdevetsopec sem se rodzila. Tausendneunhudertfunf. Stodva roki a teraz na treti. Ta to staroba."

Ja nikda chora nebula

Necháme fotky fotkami. Ani po vysvetleniach pani Emy sa v príbuzenstve nevyznáme a po chvíli je aj sama dopletená. Spomína na detstvo. "Ja nikda chora nebula. Sestra silnejša bula, ja taka slabša. Ale zdrava som bula. Furt, furt, furt." Pred pár rokmi jej zoslabli nohy, je to furt horši. "Tote bolesci. Teraz ani odisc nemožem. Tu v chodbe, tu idzem, hejže, raz hore, raz dole. Na špacírku." Kedysi aj tancovať chodili, jak mladi ludze. "Muzika bula. Naša mama povedala: Heluš, Irmuš, neidzte, dneška neidzte, druhy raz pujdzece. Ale mami, tote druhe budu tancovac a my budeme doma šedzec? Ideme tiež."

Mená sa pani Eme pletú. Keď ju opravíme, opraví sa vzápätí aj sama. "Já, Irma je moja šestra, co sme dvojčata. Hilda je moja dcéra, ja mala totu jednu, Hildu." Hilda bola učiteľka, učila dievčatá v škole piecť. "Pekarka bula." A čo robila ona, Ema? Bola stále doma? "Ta dakedy to nebulo tak jak teraz. Do vyššej školy take ludze neišli. My sme len tote školy mali, Volksschule."

Ema je pyšná na ich gazdovstvo, opakuje dokola, že mali kone aj voly, pracovali na roliach a na lúkach, všetkého mali dosť. Peniaze im nikdy nechýbali. Ema napokon pracovala u krajčírky a sestra Irma pomáhala v hoteli. Manžel bol kováč. Mali bars veľo rolí, ale všetci zomreli, šicko naništ potim išlo. Teraz by za to dostali veľo, veľo peňazí. "Voly stáli v maštaľu, take pekne buli, červene, otec ich karmil. To doneslo peňazí, jój, ta to bolo - koroni dnuka, koroni vonka. Ta tak sme žili. Aj velky dom sme mali, aj velky dvor."

Mier bol v našom dome

Nuž, vtedy "calkom sme inač žili ne tak buch buch". A ten Vlaďo, čo je tu štátny doktor, on má chlapca. Jak še volá? Tomáš, hej. Tomáško. Pani Ema spomína, myšlienky sa jej zakaždým rozutekajú. "Už je po živoce. Schicksal meines Lebens. Ja nikdaj taka silna nebula a ja šicko vytrimala. Kec sme buli vonku na role, na luke, tak šme prišli špievajuci domov a šicko bulo dobre. My sme dobre žili. A potim, večar v zime ženy prišli perie parac. Dobre šme se mali. A teraz hotovo. Keby som tak mohla isc von."

Na otázku, či sa s ňou mama rozprávala po nemecky, odpovie so samozrejmosťou. "Ja, damals war nur Deutsch. Vtedy bola iba nemčina." A pokračuje: "Frieden war in unserem Haus - mier bol v našom dome. Tak dobre sme žili. Všetko sa pominie a my tiež. A vy odkiaľ pochádzate, Gnädige Frau?" Pani Mesznerová sa odrazu vychytí, musí ma predsa niečím ponúknuť.

"A kde ste sa vybrali?" čuduje sa sociálna sestra. "Čekaju. Warten Sie, hier ist die Speisekasse." Špajza či komora nie je však nič iné ako obyčajná skrinka, súčasť nábytkovej steny v maličkej izbe pani Mesznerovej. No má čo ponúknuť, skrinka skrýva plno napolitánok a sladkostí. "Schicksal meines Lebens," slová pani Mesznerovej už znejú ako refrén.

Aj ja už taka glupa

Na zdravotné problémy sa ani veľmi nesťažuje, zje, čo jej prinesú, akurát nohy jej už neslúžia ako voľakedy. "Papuče na nohu, ta hotovo. Keď som mohla chodiť, tak sme nesedeli doma, furt sme buli v meste, aj v tych parkoch sme okolo letali, ta už to šicko prešlo, už to ne pravda."

Odrazu si všimne diktafón, také niečo nepozná. Ani mobilný telefón. "Ta dze dakedy také dačo bulo, ach bože moj zlatý. Svet je calkom obraceny." A to ešte nebola v hypermarkete - sociálna sestra jej vykreslí jeho výhody. "Kukaj," pani Mesznerová sa novinkám nepatrne usmeje. "Ta to tie starše lude nepoznaju. Aj ja už taka glupa. Pred par rokami som ešte taka lepša bula. Stotri roky, bože šebe pomyšlec. Jak som ja na to prišla?"

Mladá? Už nechcem byť

Šicko pomaly prejde, tak vera. "Aj oči, aj ruky, aj nohy. Už čo veľo, ta veľo," posťažuje sa stodvaročná žena, lebo hoci neberie žiadne lieky a paličku necháva stáť v kúte, nič jej už neslúži tak ako kedysi. "Dneška máme pondelek, hej?" Prekvapí nás odrazu, naozaj je pondelok. "Jáj, bože moj. Šedet, šedet, šedet ta šedet. Hore, dolu, dnuka, vonka, hore, dolu, dnuka, vonka. Hotovo. Ležiš tu jak taka žaba vo vodze." Posťažuje sa opäť. Ale mladá by už nechcela byť, v týchto časoch už nie. Sociálna sestra ju však presviedča, že teraz by sa jej fajne žilo, už by nebola vojna, len by si užívala a parádila by sa. "Mám tote hadre. Dze mám s nima isc, keď vonka nemožem? Ja nemam nikeho kolo mne. Oni se presťahovali, ja nechcela s nima isc. Ja tuto izbičku mam, ja si to zaplacim a mam svaty pokoj. Časy se prevracili. Co hore bulo, dolu, co dolu, budze hore."

Chvíľu už len rozjímame, necháme spomienky spomienkami, z tranzistora sa ozýva Karel Gott. "Mate pekne vlasy," dotkne sa zasnene mojich vlasov pani Mesznerová. "A vy mate krátke," pozrie na sociálnu sestru. "Prečo dnes šicke ženy nosia nohavice?"

l"Nežije, nemiluje a neumiera sa na skúšku," hlása nápis z veľkých žltých písmen nad vchodom do jedálne v prešovskom domove dôchodcov. Je to citát od Jána Pavla II. Pani Mesznerová už do jedálne nechodieva, vyjde maximálne na chodbu, tam a naspäť. Už ani do kaplnky nezájde. Taký je osud. Nežije sa na skúšku, žije sa naostro. Len si to človek málokedy uvedomuje.

Foto - Autorka

Kto je na tej fotke? Neznam. Ja už zabudla.