Idem si po bratislavskom obchvate, nudím sa v povolenej osemdesiatke. V spätnom zrkadle zbadám nový policajný Passat - ten pekne „obrandovaný“, biely so zeleným pásom, nápis polícia.
Okrem zapnutých svetiel, nemal zapnuté žiadne „typické zvukové znamenie doplnené zvláštnym výstražným červeným svetlom“. Čiže to bolo v tom momente obyčajné auto, ktoré len riadil policajt. Vodič nebol v tom momente zbavený povinnosti dodržiavať ustanovenia druhej, štvrtej, šiestej ani siedmej hlavy druhej časti zákona č. 315/1996 Zb.
Na obchvate je maximálna povolená rýchlosť 80 km/h, mal ju teda dodržať. Nedodržal. Passat ma predbehol, za ním ďalší, úplne rovnaký kus. Mali žilinské značky, tak sa zdalo, že si žilinskí policajti prišli do Bratislavy pre nové hračky. A obchvat je asi dobré miesto, kde skúšať, koľko sa z nového auta dá vymlátiť. V momente som si spomenul na ustanovenie § 37 zákona č. 315/1996 Zb. a jediné, čo mi napadlo - keď môžu oni, môžem aj ja. „Na drzovku“ som sa k policajtom pridal. Votrelca odhalili okamžite a kolóna začala ešte zrýchľovať, dobehol nás v poradí tretí rovnaký Passat a zaradil sa za mňa. V priebehu pár sekúnd sme si to už valili takmer dvestokilometrovou rýchlosťou! Podotýkam, tam, kde bolo povolených osemdesiat. Všetko sa dá dokázať, ak existujú záznamy z diaľničných kamier.
Policajtov som nezaujímal, prečo? Asi by nebolo vhodné pokutovať ma za to, čo sami porušovali. Na dopravných policajtoch je fascinujúce, že oni naozaj vyhlášky a predpisy poznajú dosť detailne. Pozorujem, že keď si je policajt vedomý, že sám porušuje predpisy a dám mu to najavo, napríklad do očí bijúcou „drzovkou“, tak nič nerieši.
Čo som tým chcel povedať? Mnohí dopravní policajti sústavne, dennodenne porušujú predpisy, kde to je len možné: rýchlosť, otáčanie v križovatke, predbiehanie cez plnú čiaru, zákaz zastavenia. Zneužívajú na to služobné autá a strach „civilistov“ ozvať sa.
Policajt policajta nezastaví, nemajú sa čoho báť. A inšpekčná služba ? Ale, no tak... bez dôkazov napádať príslušníkov?! To nie je pekné, oni predsa sedia v aute dvaja, a oni sú zákon, majú teda nespochybniteľnú pravdu. To by nebolo tvrdenie proti tvrdeniu, to by bolo tvrdenie proti pravde.
kopacek.blog.sme.skAutor: Ľubomír Kopáček
