Ako sa moja manželka presvedčila, tento „prístup“ k budovaniu mieru sa dá občas vidieť ešte aj dnes. Keď sa včera moja polovička chystala na prechádzku po košickej Hlavnej ulici aj s našimi dvoma deťúrencami, nepredpokladala, že sa jej minivýlet skončí tak rýchlo. Príjemnú vychádzkovú idylku narušil statný päťdesiatnik:
„Mladá pani, prosím vás, nepodpísali by ste petíciu za vystúpenie Slovenska z NATO?“
Manželka naňho udivene pozrela a odpovedala: „Nie, ani náhodou. Ďakujem“ A chystala sa pokračovať v ceste.
Tu sa však čelo prešediveného „petičiara“ zamračilo, vyceril zuby a skríkol:
„A to vám chýba vyvraždenie vašej rodiny? Chcete, aby vám zabili vaše deti?“
Manželka sa z nečakanej agresie roztriasla ako osika. Mala pocit, že jej ten sympaťák čochvíľa jednu vytne. Tlačiac kočík s našou ročnou Karolínkou, chytila do druhej ruky 4-ročného Filipka a pridala do kroku. „Petičiarovi“ to však zjavne neprekážalo, hnal sa za ňou a častoval ju: „Asi vám chýba zdravý rozum, čo? To si nevážite svoj život?“
To už moja milá Aďka utekala s dvoma detvákmi a poriadnou tachykardiou po Hlavnej ako o život. „Petičiar“ to, našťastie, po chvíli vzdal. Asi sa zľakol, aby mu nejaký militaristický smrad medzitým neukradol stolček s petíciou.
Autor: Karol Trejbal
