Ivana Ivánová je odborníčka v geoinformatike. Ide o vedný odbor, ktorý združuje geovedy - geografiu, geodéziu či kartografiu - s informatikou a matematikou. Geoinformatika vznikla v druhej polovici 20. storočia a svoj prudký nárast zaznamenáva od prelomu tisícročia podnes. Súvisí to s ďalším vývojom nových technológií vo vojenskom, kozmickom, leteckom priemysle, ale svoje si žiada aj kvalitnejší civilný život vyspelých spoločností, kde informatizácia prerastá do každodennosti. Ivana Ivánová učila študentov na Slovenskej technickej univerzite, ale od nového školského roku odchádza do Holandska, lebo u nás neprestáva morálna devastácia jej odboru.

Ktorá krajina v geoinformatike napreduje najviac? Sú to Američania?

Geodáta dnes tvoria viac než 70 percent informácií na svete, preto sa hodnotenie ich kvality stáva kľúčovým. Ak chceme získať nejaké dáta, je dobré vedieť, aké vlastne sú v ich rôznych charakteristikách a parametroch - tu nemám na mysli spektrum, či sú zlé, alebo dobré. V hodnotení kvality priestorových databáz najviac dosiahli krajiny s vyspelou ekonomikou, ktoré pocítili potrebu informatizácie spoločnosti na všetkých úrovniach - USA, Veľká Británia, Francúzsko, Holandsko a Škandinávia.

Rusko za týmito krajinami zaostáva. USA plánujú postaviť civilnú družicu, ktorá bude mať schopnosť rozlíšenia až 40 cm, ale Rusku chce predávať svoje informácie upravené - len s 50 cm rozlíšením. Ako vnímate takéto skresľovanie?

Systém na určenie polohy bodu na zemi, prípadne techniky diaľkového prieskumu zeme, dokážu rozlišovať už niekoľkocentimetrové objekty na zemi, ale civilisti majú zatiaľ k dispozícii len škálu od 1 do 5 m. To, že sa informácie buď kazia, alebo naopak spresňujú, je prirodzený dôsledok obchodovania. Aj pekár si započíta do ceny chleba cenu mapy mesta, podľa ktorej robí rozvoz.

Ak majú ľudia technický prostriedok, ktorým dokážu z výšky satelitu presne rozlíšiť, čo sa deje na zemi, prečo nevedeli včas upozorniť na približujúce sa cunami?

Mohlo to vyplynúť z nedôsledne využitej technológie, ktorá je k dispozícii. Tých faktorov je určite viac. A možno je medzi nimi aj taký, že v danej oblasti túto technológiu obsluhovali nekompetentní.

Môžu geoinformácie pomôcť chytiť aj Bin Ládina?

Môžu mu pomôcť aj unikať.

Nedochádza k zamoreniu prostredia nekvalitnými dátami?

Málokto poskytuje dáta, ktorých kvalitu zároveň vyhodnocuje. Akoby každý považoval za samozrejmé, že poskytuje len kvalitné dáta, pričom by stačilo, ak by povedal, že sú verné na 98 percent. No nemyslím si, že niekto cielene dezinformuje alebo zavádza používateľov. Nakoniec, odkedy jestvuje snímkovanie zeme - čo je na fotografii, to je tam.

Minulý rok sa preslávil istý redaktor britského časopisu Natur Declan Butler digitálnym modelom pokračovania vtáčej chrípky, ktorú spracoval na báze siete Google Earth. Do akej miery je vierohodná takáto práca s geoinformáciami?

Namodelovať sa dá čokoľvek - vrátane efektnej animácie predpokladaného rozšírenia po zemi. Záleží však na kvalite vstupných informácií a na ňu sa treba opýtať toho, kto ich tvorí. A ten, kto takéto informácie "konzumuje", by mal mať ich kvalitu podchytenú v zmluve. Potom ich môže reklamovať.

Aká je situácia na Slovensku? Vieme ich používať?

U nás sme sa dodnes nevyrovnali s presným chápaním geoinformatiky v porovnaní s vyspelejšími krajinami. Stále ju vnímame, ako niečo nové, čo vo svete už dávno nie je pravda. Chýba základný výskum v oblasti teoretickej geoinformatiky - odborná verejnosť ešte stále oceňuje iba krásne farebné obrázky, prípadne animácie, ktoré tvoria výstup hotových softvérových balíkov. Prínos k teórii geoinformatiky v takýchto projektoch sa simuluje táraninami z manuálov firiem, dodávajúcich hotové všeobecné softvérové riešenie na čokoľvek - často ide o čierne skrinky. Tento bľabot sa následne kóduje do definícií a predkladá sa ako teoretický prínos.

Odchádzate zo Slovenska, lebo ako odborníčka sa cítite málo využitá?

Chcem ostať v akademickej sfére, kde je priestor na výskum a vzdelávanie študentov alebo aj ľudí z praxe, ktorí sa chcú ďalej vzdelávať. Takéto aktivity síce naša katedra má, ale spoločenská objednávka stále pýta najmä výrobcov surových geodát. Ovládam spôsoby ich zberu, ale nie je mojím cieľom byť producentom gigabajtov na dve zmeny. V používaní geodát iba dobiehame vyspelý svet. Preberáme štandardy EÚ, čiže začína platiť príslušný súbor predpisov, ale chýbajú tu základné databázy, čo Európska komisia považuje za kľúčové z pohľadu budovania Európskej priestorovej informačnej infraštruktúry, ktorú napokon sama financuje. A tieto veci sa naháňajú s kapacitami, aké má rezort k dispozícii...

Čo budete robiť v Holandsku?

Odchádzam na pozíciu odbornej asistentky v Inštitúte pre geoinformatiku a vedy o zemi, ktorý je v prvom rade zameraný na výučbu študentov z rozvojových krajín. Je to podobná pozícia odborného asistenta ako bola tu.

Ako sú na tom ostatní slovenskí geoinformatici?

Tvorcovia zaujímavých projektov boli "odídení", teda zdvorilo prepustení. Je to absurdné. Geodetický a kartografický ústav a Výskumný ústav geodézie a kartografie katastra sú štátne inštitúcie, takže tam nie je nijaká finančná motivácia pracovať. A keď sa po dlhom čase nájdu nadšenci, schopní vytvoriť efektívne produkty, konkrétne geoportál a poskytovanie webových služieb úplne zadarmo, niekomu z rezortu to nevyhovuje, tak to stopne. Títo ľudia sú demotivovaní, stavajú sa pred nich rôzne administratívno-organizačné bariéry, ktoré už nie sú ochotní znášať, a odídu preč.

Prečo je to tak?

Možno aj preto, že už druhé volebné obdobie vedie rezort negeodet, s ktorým sa ťažko komunikuje. Predtým boli aj riaditelia odborov geodeti, teraz od jesene sa preobsadzujú posty negeodetmi, neodborníkmi. Od jesene sa takto podarilo zmeškať niekoľko medzinárodných geoinformatických zasadnutí. Nikomu to neprekáža. Lenže ľudia, ktorí chcú pracovať v danej oblasti, sa potom nedostávajú k informáciám. A mnohokrát koncepčné geoinformatické rozhodnutia prinášajú ľudia, ktorí nemajú potrebné špecializované vzdelanie.

Zachytili ste škandál, že neboli zabezpečené dáta pre Schengen?

Videla som potiť sa niektorých kolegov na Geodetickom ústave, aby dodali potrebné dáta na vytvorenie hranice. Celý ústav bol hore nohami, niektorí tam ponocovali. Dôsledkom toho boli potom iné činnosti utlmené, lebo inak by štát dostal od EÚ pokuty, neskôr rezort a napokon by si to odniesli zamestnanci...

Nepriviedlo to zodpovedných k tomu, aby si kompetentných odborníkov udržali a zabránili morálnej devastácii odboru?

Morálna devastácia prebieha už dlho. Niekedy rýchlejšie, inokedy pomalšie. Problém je v skostnatenej organizačnej štruktúre, ktorá neumožňuje presúvanie zamestnancov efektívnym smerom - nedovoľuje prilepšiť tým, ktorí sú ochotní robiť deň a noc, a mierne oceňuje tých, ktorí robia iba stereotypnú prácu od - do. Hoci administratívne možné by to aj bolo, ale asi nie na Slovensku.

A potom títo talentovaní ľudia odchádzajú do súkromnej sféry?

Deje sa to. Absurdné je, že náš rezort tvorí základnú bázu pre geografický informačný systém, ktorá má ambíciu slúžiť ako báza referenčných dát pre všetky rezorty, využívajúce priestorové dáta. Jej naplnenie si možno overiť na www.geoportal.sk. Táto databáza sa buduje už zhruba desiaty rok, ale ešte nie je ani spolovice hotová. Medzičasom si ostatné rezorty zabezpečili priestorové dáta z iných zdrojov, lebo ich jednoducho potrebujú. Iné zdroje boli väčšinou súkromné firmy, ktoré získali peniaze od štátu. Prácu odviedli rýchlo a efektívne, lebo v nich nezriedka pracujú bývalí experti z rezortu geodézie a kartografie.

Štát sa teda dobrovoľne vzdáva...

Možno, že dobrovoľne nie - myslí si, že robí všetko, čo vládze. Úrad vyniká v tvorbe koncepcií. Koncepcie sa tvoria na obdobie päťročníc a napĺňajú sa sotva na 10 percent - ale to je môj subjektívny odhad.

Ide o mladý odbor. Prejavuje sa v ňom aj generačný problém?

Určite áno. Typická je moja skúsenosť z akademickej sféry - na katedre stále nemáme docenta, čiže nikoho zo strednej generácie. Samozrejme, ani profesora. Stále sa zdôrazňuje význam informačných technológií, ale čo sa týka personálneho obsadenia a posilnenia výskumného kolektívu, už roky sa nič nedeje. Od času, keď sa geoinformatika považovala za nový odbor, už ubehlo skoro 10 rokov. Celkom sa ignoruje aj fakt, že svojou atraktivitou prináša študentov na pracovisko, ktoré by inak nemalo koho učiť. Podpora geoinformatiky prichádza často iba na ničnehovoriacich fórach, ako sú jubilejné príhovory, prípadne vianočné bilancovanie a optimistický výhľad do budúcnosti.

Akej odpovede sa dočká človek, ktorý to chce zmeniť?

Odpovede na všetky návrhy sa začínajú tým, že nie sú peniaze a že nikoho ďalšieho nemožno zamestnať. Zároveň sa tlačí na zvýšenie atraktívnosti študijných programov, lebo školy sú financované podľa počtu študentov. Treba tiež podávať výskumné projekty. Keď človek učí celý týždeň štyri rôzne predmety, nezostanú mu fyzické sily na to, aby po víkendoch nejaký projekt spísal. Na jednej strane sa podporuje zriadenie širších výskumníckych kolektívov, proti tomu však jestvujú administratívne alebo osobnostné zábrany. Každý sa bojí povedať, čo vlastne vyskúmal, a tak sa stáva, že ľudia vo svojej kancelárii vymýšľajú koleso. Je to neriešiteľná situácia.

V takomto prípade sa zvyčajne použije argument, že všetky oblasti závislé od štátu, sú na tom rovnako biedne. Ako by ste to riešili vy?

Vyriešila som to tak, že som sa rozhodla opustiť túto krajinu.

Je to častý postoj aj u iných z vášho okolia?

Áno. Väčšina ľudí sa však uspokojí s konštatovaním, že všade je to zlé, a keďže sme súčasťou EÚ, tak je to rovnako nanič aj v celej únii. Preto sa ľudia so všetkým zmieria, uskromnia sa, zľavia zo svojich nárokov. Nehovorím, že ich mám vysoké, ale zmieriť sa so situáciou, ktorú som opísala, nedokážem. Tí, ktorí sú veriaci, to vezmú ako Božiu vôľu - aj fakt, že nie sú prostriedky na osobné ohodnotenie. Je to vraj spravodlivé. Veď už roky sa prideľuje podľa zásluh - čiže tomu, čo nerobí nič, sa nedá, a tomu, čo robí veľa, zoberú "len" 40 percent osobného ohodnotenia. V ďalšom roku "ničnerobiacemu", povedzme, skrátia úväzok, a tomu, čo sa bude snažiť ešte viac ako vlani, znížia ohodnotenie o 45 percent. Nie je to absurdné? Tlačí sa na zvyšovanie kvality, ale ľudia nie sú ničím motivovaní. Často sa vyskytuje situácia, že človek robí, robí, ale nedostane ani finančnú, ani morálnu satisfakciu. Ľuďom, ktorí sú medzinárodne úspešní, sa pripomína, že nemajú spyšnieť, nech si nemyslia, že sú prví a poslední. Spyšnieť naozaj netreba, ale platí, že ľuďom veľmi ťažko padne vyjadriť podporu a ocenenie kolegovi, ak o niečo ide. Ak nejde o nič, pochvália celkom ochotne.

Ako ste sa dostali k svojmu odboru?

Bolo to celkom prozaické - obaja rodičia boli geodeti, takže som odmalička pričuchla k meraniam v teréne. Chodievala som s nimi - bola som takzvaná "nula na pásme". U nás bolo úplne bežné, keď nestihli meranie nejakej plochy katastra cez pracovný týždeň, dobiehali to cez víkendy. A keď vznikla otázka mojej strednej školy, chcela som hlavne odísť preč z Komárna. Necítila som sa dobre v malom meste, túžila som po väčšom. Tak som si povedala - dobre, nech je to geodézia. Geoinformatiku som si vybrala ako nový odbor, o ktorom som poriadne nič nevedela, ale asi práve preto bol pre mňa príťažlivý.

Ako sa vám žilo v Komárne s menom Ivana Ivánová?

Doma sme hovorili po slovensky, ale moja rovesníčka v paneláku vedela iba po maďarsky. Boli sme deti, a keď sme sa chceli spolu hrať, museli sme sa naučiť - ona po slovensky, ja po maďarsky. No a moji rodičia sa nechali zlákať výnimočným priezviskom, neodpustili si to, považovali to za niečo milé. Nevenujem sa tomu, ako meno ovplyvňuje človeka, ale ani môj starší brat Ivo, ani ja neriešime veci tuctovým spôsobom. Zakaždým musíme robiť niečo inak ako ostatní.

Nemali ste chuť študovať v Budapešti?

Možno som si netrúfla pre jazykovú bariéru, lebo som si myslela, že až tak dobre po maďarsky neviem. Časom som sa pri doktorskej práci a v rámci medzinárodných pracovných aktivít dostala do maďarského prostredia a zistila som, že to nie je taká katastrofa - dohovorím sa aj odborne.

Ako je na tom Maďarsko v rámci vášho odboru?

Sú o míľový krok pred nami. Ich organizácia, ktorá je producentom priestorových dát a ktorá ich zároveň hodnotí a zabezpečuje ich kvalitu, už má aj príslušný medzinárodný certifikát kvality. Ich transformácia niekdajšej štátnej inštitúcie musela - ako každý v brandži vie - prebehnúť od podlahy. No oni sa nebáli investovať veľa peňazí a morálneho úsilia, nebáli sa bojovať so zažitými stereotypmi a s nechuťou zamestnancov, ktorá sa vždy prejaví pri zavádzaní akéhokoľvek nového systému. Výsledok si pochvaľujú. Stala sa z nich organizácia, ktorá konkuruje súkromným a patrí medzi tie najlepšie producentské organizácie v regióne.

Aká je situácia v Čechách?

Česi sú na tom v istom zmysle podobne ako my, ale ich napredovanie je oveľa rýchlejšie. Významne k tomu prispel fakt, že mali ministra pre informatiku, ktorý presunul veľa prostriedkov do akademickej sféry, a mohli sa tak realizovať mnohé významné projekty. Zároveň podporoval informatizáciu vládneho sektora, takže štátne geodetické a kartografické organizácie mohli zefektívniť svoje služby.

Ak na Slovensku budeme pokračovať ako doteraz, nedospejeme ku geoinformatickému analfabetizmu?

Áno. V tomto prípade by som to "geo" dokonca dala do zátvorky. Asi by sa v každom odbore našli dôvody na to, aby sa považoval za štátom zanedbávaný, ale v zásade Informačný systém verejnej správy, ktorého súčasťou je Automatizovaný informačný systém geodézie a kartografie katastra, je predsa kľúčom na vykonávanie akýchkoľvek činností na vládnej úrovni. Ak sa bude jedna jeho súčasť zanedbávať, tak aj celkový výsledok bude taký, aký zodpovedá tejto miere zanedbania.

Čo vás čaká v blízkej budúcnosti?

V prvom rade budem učiť v inej ako rodnej reči, ale v tom sa cítim pomerne istá. Druhá zmena je v spôsobe výučby, v ktorom ide o komplexnú, sústredenú formu - uvedenie do problematiky, zadanie inštrukcií, spolupráca so študentmi. Nebude to systém prednáška - cvičenie. V každom prípade neporovnateľný bude prístup k informačným zdrojom. Knižnica na inštitúte, kam idem - to je iný svet. U nás doma nájdete najmä veci, ktoré už vyspelejšie univerzity vyraďujú.

Sľubujete si v novej perspektíve niečo mimoriadne?

Neidealizujem si Holandsko možno aj preto, že som tam už bola na 6-mesačnom študijnom pobyte. Netrpím predstavou, že tam bude všetko lepšie ako na Slovensku. Bude tam všetko iné.

Očakávate aj zahraničné cesty?

Určite. Budem síce pôsobiť v Enschede, v domácom prostredí inštitútu na holandskej univerzite, ale na požiadanie spolupracujúcich štátov sa niektoré moduly geoinformatického vzdelávania realizujú aj v krajinách zadávateľa. Univerzita môže svoj pedagogický produkt predať do ktorejkoľvek krajiny, ale s prítomnosťou pracovníka holandskej univerzity.

Ktoré krajiny prichádzajú do úvahy?

Existuje partnerstvo s africkými a ázijskými krajinami, označovanými naším inštitútom za "menej rozvinuté" v oblasti geoinformatiky - technologicky a vzdelanostne.

Nie je to paradox - odborníka pre rozvojové krajiny nájdu na Slovensku, ktoré samo potrebuje rozvoj?

Na Slovensko, ako na člena EÚ, sa v štátoch EÚ hľadí už ako na štandardnú rozvinutú ekonomiku. To, aká je skutočná situácia, vedia iba ľudia, ktorí tu žijú. Z pohľadu Holandska sme vyvinutá krajina.

Slovenskí absolventi majú teda na naše pomery nadštandardne "spoľahlivé" papiere o vzdelaní?

Dobrá otázka. Vo svojom odbore som sa v zahraničí nikdy nestretla so spochybňovaním diplomu. Pričom doma sa s tým stretávam denne - akoby niektorí ľudia ani nič iné nerobili, iba hodnotili a porovnávali kvalitu titulov inštitúcií, ktoré tu máme.

Ste mladá žena a zatiaľ ste si nezaložili rodinu. Žijete iba vedou?

Nie je to výsledok nejakého môjho životného postoja či nalinkovanej predstavy. Vyvinulo sa to prirodzene. Nežijem s predstavou, že jedného dňa odídem na materskú. Vo svojom odbore, ale aj v živote som sa našla, cítim sa dobre, nemám dôvod niečo meniť.

Vo vašom osobnom prípade je význam európskej integrácie jasný. Ako je to v odbore?

V oblasti, ako je geoinformatika, inštitúcie EÚ garantujú prežitie odborníkov. Strategické plány si totiž stanovuje Európska komisia. Aj koncepcia sa vypracuje, ale potom už nestačí tráviť ďalšie štyri roky premýšľaním, prečo sa to nedalo urobiť, lebo to neobstojí. Takže chtiac-nechtiac si štát musí dokázať udržať odborníkov.

Nie je toto dostatočná perspektívne pre vašich rovesníkov, čo sa ešte "nevzdali"?

Určite, ale už predo mnou sa mnohí "vzdali", lebo sa nahnevali a odišli.

Kam zvyčajne odchádzajú?

Väčšinou do súkromných firiem - slovenských alebo česko-slovenských - s divíziami v celej Strednej Európe, kde sa prirodzene rozpínajú všetky firmy, ktoré zbierajú dáta. No poznám aj výnimky. Môj prvý diplomant začal pracovať ako nadšenec v štátnej organizácii na Slovensku. Potom bol doktorandom v Austrálii, bude pokračovať ako postdoc v Zürichu a zdá sa mi, že ešte nezavrhol myšlienku vrátiť sa na Slovensko. Má zatiaľ ilúzie a ambície zveľaďovať toto prostredie. Nevidím to teda tragicky.

Je to už zvyčajné, že doktorandi študujú v zahraničí?

Pokiaľ viem, v najbližšom čase by už mala existovať povinnosť absolvovať časť doktorandského štúdia v cudzine. Bez takej skúsenosti nie je mladý učiteľ dosť kompetentný, hoci už má právomoci učiť a skúšať. Kým tu ešte táto povinnosť nebola, mladý učiteľ sa fyzicky nemohol ďalej kvalitne vzdelávať, lebo bol pod tlakom pedagogických povinností. Takže geometrickým radom pribúdali ľudia, ktorí zakrnievali, stagnovali a dookola premieľali staré veci. Je smutný pohľad, keď to robí 30-ročný človek. A tým, čo majú krátko pred dôchodkom, si to spoločnosť zvykla odpúšťať.

Nedá sa na nich hľadieť z pozície, že už naozaj odchádzajú?

Lenže potom vychovávajú ľudí na svoj obraz, človek sa tomu neubráni. Ak starší školiteľ nemotivuje svojho doktoranda príkladom, možno aj nátlakovo, tak si to ten dotyčný ani nevšimne a začne sa správa presne tak, ako človek, čo si odsedel niekoľko desaťročí na jednej stoličke. A prví, čo tým trpia, sú, samozrejme, študenti. Takíto vyučujúci sú na prednáškach nudní a ako pridanú hodnotu používajú ponižovanie študentov. Ak dostanú nečakanú otázku, na ktorú nedokážu odpovedať, tvária sa, že vám odpoveď nechcú z výchovných dôvodov prezradiť. Je to smutné.

Prečo u nás stále vládne "titulománia"?

Geodeti napríklad potrebujú inžiniersky titul na získanie oprávnenia na činnosť v súkromnej sfére. Mnohí ľudia preto študujú iba pre titul, hoci už dávno majú zručnosti v oblasti, v ktorej chcú pracovať - z praxe alebo ešte zo strednej školy.

Je to podľa vás čistý formalizmus?

Chyba je v tom, že financovanie vysokých škôl je závislé od počtu študentov. Školy preto naberajú kvantum študentov, ktoré potom ako roboti odučia "dávkovým" spôsobom. Nefungujú už ani niekdajšie povestné sitá - takzvané "zabijacké" predmety - matematika a fyzika. Tlačí sa na zvýšenie úrovne, ale ak hrozí, že sitom neprejde 90 percent ročníka, väčšinou dekani naliehajú na zníženie bodovej hranice. Takže nemá zmysel hovoriť o kvalite.

Civilizačné centrum Európy leží v trojuholníku Paríž-Londýn-Amsterdam. Aj z vášho pohľadu sa chystáte do stredu sveta?

Holandsko je jedna z vedúcich krajín v oblasti geoinformatiky. Inštitút, na ktorom budem pracovať, je súčasťou univerzity v Twente a je jediný svojho druhu na svete. Je to medzinárodný inštitút, ktorý odbor geoinformatiky postavil do stredu záujmu a nie iba ako prívesok, prípadne charitu pre tých čo "nič poriadne" nevedia robiť - ako je to bohužiaľ tu. Takže áno.