Často chodím do Pezinka. Odtiaľ to k nám na Záhorie na chalupu nie je veľmi ďaleko. Stačí prejsť autom cez pezinskú Babu. Horská cesta je strmá a človek tam natrafí na zopár poriadne ostrých zákrut, ale s prekvapujúco dobrým asfaltovým povrchom. Vychutnávam si jazdu týmto krajom, vnímam pôvabnú prírodu, príjemné je to najmä teraz, v lete. S jednou výnimkou. Keď sa moje auto míňa s motorkármi. No ani tých netreba hádzať do jedného vreca. Ja hovorím o tých motorkároch, ktorí na oko vyzerajú ako profesionálni pretekári Moto GP a skúšajú, ako rýchlo dokážu ísť po kľukatých cestách. Priblížia sa k autu zozadu a potom sa prudko zaradia pred vás. Je to veľmi nepríjemné a nebezpečné. Nedávno som čítal správu, že nejakí motorkári na tomto úseku prekročili povolenú sedemdesiatku o 37 km/h.
V Japonsku je takýchto motorkárskych kaskadérov ešte oveľa viac. Voláme ich Rolling Tribe (Valiaci sa klan). Najčastejšie sa správajú na ceste tak, že sa rútia obrovskou rýchlosťou, potom sa niekoľkokrát za sebou otočia na rovnakom úseku cesty, jazdia hore-dolu. Niekedy si navzájom merajú čas, ako rýchlo dokážu prejsť daný úsek. Pre veľké množstvo nebezpečných motorkárskych skupín a dopravných nehôd urobila polícia niekoľko opatrení. Na nebezpečných úsekoch je nainštalovaný kamerový systém, ktorým monitoruje premávku a na stredových čiarach sú namontované malé bariéry. Nebezpečné úseky sledujú aj neoznačené policajné autá a počas víkendu sú niektoré cesty pre motorkárov uzatvorené.
Ale v Japonsku kľukaté cesty s kvalitným povrchom nevedú vždy iba cez horské terény. V centre Tokia máme perfektnú autostrádu, ktorá sa volá Shuto Expressway. Jej prvý úsek bol vybudovaný v roku 1962, teda krátko pred olympijskými hrami, ktoré tu boli v roku 1964. Odvtedy sa tokijská autostráda Shuto rozvetvila na viac než 24 ďalších úsekov. Ostro sa kľukatia pomedzi administratívne budovy. Cesta raz stúpa, potom prudko klesá, vedie popri rieke a vzápätí vidíte záliv oceánu, tokijskú vežu. Spleť tokijských ciest Shuto Expressway pokračuje ďalej cez mosty, tunely a keď vyleziete z tunela, vidíte vysvietené mrakodrapy a plno reklám.
Počas dňa je jazda po autostráde Shuto otravná pre urputnú dopravnú zápchu. Platíme 700 jenov (140 Sk) diaľničný poplatok (za každý prejazd, nie za jeden deň) a trčíme na autostráde v zápche. Taká je každodenná realita. V noci sa však jazdí po Tokiu naozaj príjemne.
Keď som mával v Tokiu návštevy zo zahraničia, vždy som ich brával na prehliadku mesta v noci. Nočná jazda po autostráde Shuto. Tak mohli najlepšie spoznať ozajstné Tokio a uvedomiť si jeho obrovskú rozlohu. Ale nočná autostráda láka aj vodičov, ktorí milujú rýchlu jazdu na športových vozidlách, prerobených na amatérske pretekárske stroje. Po autostráde Shuto sa dá jazdiť ako po pretekárskom okruhu, ale je to nelegálne. Amatérskych pretekárov na autách to neodrádza a slušní vodiči majú problémy. Existuje navyše veľa komixov a filmov o divokých jazdcoch, ktoré z týchto ľudí robia hrdinov. A deti ich bežne čítajú a pozerajú. To je trochu čudné.
