Česká justícia opäť rieši jednu z najohavnejších komunistických justičných vrážd: popravu legendárnej demokratickej političky Milady Horákovej v roku 1950. Chce dostať pred súd jednu z prokurátoriek, ktoré aj podľa vtedajších zákonov protiprávny trest smrti v zinscenovanom procese presadzovali. Dnes 86-ročná Ludmila Brožová-Polednová sa však cíti byť nevinná. Pre Lidové noviny na jednej strane tvrdí, že s procesom vlastne nič nemala, iba ju tam strčili, aby sa niečomu priučila. Na druhej strane však hovorí, že si Horáková trest zaslúžila, veď sa k trestnej činnosti priznala. Nerieši, že to bolo po mučení, a že tou trestnou činnosťou bol boj za demokraciu.
Najzaujímavejšie na rozhovore je, že krásne ukazuje, ako si Brožová-Polednová pol storočia po procese stále fungovanie práva predstavuje. Pripúšťa, že Horáková neurobila nič, za čo ju mali obesiť. Bola však studená vojna, aj druhá strana sa dopúšťala zlých vecí a „všetko je to spojené“. Človeka teda môžete zabiť, aj keď sám nič neurobil, aby ste potrestali iných, ktorých z niečoho viníte. Priznáva aj to, že verejný proces mal ostatných ľudí zastrašiť.
Prokurátorka v čase procesu iba študovala na právnickej škole pre pracujúcich. Cieľom tejto školy nebolo pestovať v študentoch právne vedomie, ale ich naučiť, ako zákony zneužívať na záchranu tyranie. Brožová-Polednová presadzovala takéto pojatie v procese s Horákovou i neskôr nadšene a iniciatívne. Napríklad navrhovala, aby sa súdilo rovno na základe triedneho pôvodu. Továrnika mali obesiť za čin, za ktorý by osoba robotníckeho pôvodu dostala iba mierny trest. Súd s ňou nie je týraním nemohúcej stareny, ako tvrdia mnohí, ale vyrovnávanie sa s týmto spôsobom myslenia. A je veľmi potrebný.
