patrí k nemu aj Daniil Charms, ktorý sa pred vyše pätnástimi rokmi, ešte pred rozdelením Československa, objavil vďaka nemu aj u nás. Český básnik, publicista a prekladateľ ostáva jeho veľkým obdivovateľom. Hovorí, že spolu s ním sa dotýkame vesmírnych súvislostí.
Občas prikvitne na Slovensko človek, ktorý rád necháva zaznieť svoje verše cez seba. Nedávno si takto zaburácal na našich najväčších hudobných festivaloch ONDŘEJ MRÁZEK. Mnohí mu nadšene tlieskali, niektorí ho aj ošomrali. To všetko patrí k jeho štýlu. A patrí k nemu aj Daniil Charms, ktorý sa pred vyše pätnástimi rokmi, ešte pred rozdelením Československa, objavil vďaka nemu aj u nás. Český básnik, publicista a prekladateľ ostáva jeho veľkým obdivovateľom. Hovorí, že spolu s ním sa dotýkame vesmírnych súvislostí.
Charms vyšiel prvý raz v slovenskom vydavateľstve vo vašom českom preklade. Nedávno sa objavil opäť, v Čechách. Upravili ste ho a rozšírili. Prečo ste sa k nemu vrátili?
„Odkedy som sa s jeho textami prvý raz stretol – bolo to vo Volgograde v roku 1987, kde som bol na stáži ako rusista – zostal mojím najmilším spisovateľom. Jeho texty si čítam, keď mi je najlepšie aj najhoršie.“
Ako ste sa k nemu dostali?
„Zvláštnou náhodou. Vo Volgograde bolo asi 250 študentov z Československa, a aby sme sa trocha zabavili, hral som pre nich svoje divadlo. Istá mladá učiteľka ma videla a povedala: tak tebe sa bude páčiť Charms. A zoznámila ma so svojím mužom, ktorý pracoval v kotolni, hral tam na bicie a robil ilegálne koncerty. Následne som veľkú časť stáže strávil u nich doma vo fajčiarni. Opisoval som si Charmsa do zošita za štyridsať kopejok, volali sme ho tolstaja tetraď. Úplne som tomu prepadol. Pomáhala mi dosť zamračená atmosféra internátu, kde som prvý raz na vlastnej koži prežíval všetky tie každodenné radosti a starosti Rusov, ako sú čajník, vodka, kvas, papirosy či fronty na makaróny.“
Čítali ste tie texty aj kolegom v škole?
„Áno, kým sa skončila stáž, mal som vystúpenie so svojimi prekladmi. Bol to trochu škandál, keď náš krúžok v rámci záverečného večera predviedol jeho drobnú dramatickú črtu. Vtedy ešte nebol legálny, polovica ľudí z neho bola nadšená a polovica znechutená a pobúrená. A tak sa to vlastne začalo.“
Vedelo sa o Charmsovi v Čechách?
„Prvé preklady Charmsa vyšli vo Svetovej literatúre vlastne už v rokoch 1965-1966. V osemdesiatych rokoch režisér Arnošt Goldflam s HaDivadlom zaradili jeho verše do svojho programu spolu s textami iných zakázaných ruských autorov, či takých, čo zomreli v lágroch. Mená tam však nepadli.“
Ako ste zistili, že je vo svete uznávaný?
„Onedlho na to, ako som sa vrátil z Ruska, padol v Československu režim a ja som ešte v decembri v roku 1989 odišiel za rodičmi do USA, zhodou okolností na Cornellovu univerzitu, kde ma čakalo na mojom pracovnom stole súhrnné vydanie Charmsa. Vtedy som si spomenul na svoje cesty do Riazane či do Odesy, kam som sa tri dni a tri noci viezol vlakom, aby som sa zišiel s nejakými ľuďmi a opísal si od nich pár stránok jeho textov. Ruská emigrácia v Amerike si Charmsa uchovávala už tým, že jeho manželka utiekla po jeho smrti do Južnej Ameriky. Knižnica spomínanej univerzity obsahuje poklady modernej literatúry vrátane ruskej emigrantskej. Na katedre porovnávacej literatúry tam dlho pôsobil Vladimir Nabokov.“
Charms medzitým vyšiel v slovenčine a v ďalších českých prekladoch. Nemyslíte, že už je ho dosť?
„Niekomu sa môže zdať, že vychádzajú v preklade tie isté veci, ale čo sa týka mňa, stále na nich pracujem, vylepšujem ich v etapách. Usilujem sa čo najlepšie priblížiť ho nášmu čitateľovi a našej kultúre. Teším sa, že výtvarníčka Daria Čančíková, ktorá najnovšie vydanie ilustrovala, uchopila Charmsa nielen v jeho démonickej podobe, ale v pestrom spektre toho, kým naozaj bol. Nielen zvestovateľom apokalypsy, ale aj klaunom, žonglérom so slovami a predstavami, človekom, z ktorého sršala energia, spočiatku dokonca veľmi radostná.“
Jeho texty majú v sebe zvláštnu logiku. Čím si to vysvetľujete?
„Bol jedným z tých odvážnych umelcov, ktorí sa nebáli postaviť oproti oficiálnemu systému vlastný svet. Ohromil ma schopnosťou uvedomovať si zázrak života a vesmírnu súvislosť všetkých vecí.“
Keď ste študovali, ruský svet bol povinný a u mnohých v nemilosti. Ako ste si k nemu našli cestu?
„Vyrastal som v totálne rusofóbnej atmosfére sedemdesiatych rokov. Až raz, pri Gogoľovi, som si uvedomil: veď on sa vysmieva práve tomu! Falši, manipulácii, establishmentu, úplatkárom – a oveľa odvážnejšie než kopa českých, možno aj zakázaných autorov! Druhý impulz prišiel, keď ma mama ako chorľavé dieťa poslala na zdravotný pobyt na Jaltu. Mal som predstavu, že v Sovietskom zväze sú všetci vymätení a nosia pionierske šatky. A prišiel som do životaschopného mesta. A prvý raz v živote som sa tam zamiloval. Aj pomiloval.“
A potom?
„Dva roky sme si dopisovali, takže som sa zdokonalil v ruštine. Začal som počúvať ruskú hudbu, viac čítať a pochopil som, že oproti českému kultúrnemu rybníčku zrazu stojí ohromná, neprebádaná, ťažko pochopiteľná oblasť, kde fungujú ľudské city a vzťahy oveľa intenzívnejšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Nechal som sa tým vírom stiahnuť. A stále vírim.“
Vaši rodičia emigrovali. Ako vnímali vaše očarenie východom?
„Ruštinu som začal študovať ešte než odišli, ale začalo sa to tak trochu zvláštne vyvíjať. Na pedagogickej fakulte som si vyslúžil účasť na zájazde do Moskvy. Malo sa ísť cez Kyjev, no práve buchol Černobyľ. Keď sme to s rodičmi počuli na Hlase Ameriky, nakázali mi zahrať zdravotné potiaže. Preto som potom musel odísť z fakulty. A paradoxne som sa dostal na filozofickú, kam som pôvodne chcel ísť.“
Ako ste prežívali obdobie, keď vaši rodičia odišli?
„Žil som so starými rodičmi. Boli to ohromné roky. V republike nefungovalo skoro nič, a ak človek nebol vyložene vedome účastníkom nejakej disidentskej alebo protištátnej skupiny, tak ani represia. Hrali sme divadlo, našimi vzormi boli Voskovec a Werich, Suchý a Šlitr, Vodňanský a Skoumal. Štúdiu som venoval asi tridsať percent času a zvyšok písaniu básní a jazdeniu po študentských kluboch, kde sme vystupovali s pocitom, že hovoríme, čo chceme. Brali sme do úvahy, že je nesloboda, ale o to silnejšie sme si uvedomovali, s čím nesúhlasíme, bez toho, že by to nejaký tajný pochopil.“
Takže ste s tajnou bezpečnosťou nemali problém?
„Nie, hoci niekedy sme asi mohli. Napríklad v januári 1989, keď polícia vodnými delami rozohnala demonštráciu za Jana Palacha. Hneď v ten večer sme mali vystúpenie v divadle v Braníku, kde som povedal básničku, ktorú som napísal ešte mokrý, idúc z Václaváku: kropící vozy, kropíci v dešti, v Praze, i v Budapešti... Myslím, že tajným sa niekedy pripisovali zázračné schopnosti, ale my sme nepredstavovali underground. Chceli sme ľudí zabaviť a vytvoriť atmosféru, ktorá by bola jednoznačne proti tuposti, za ľudskosť, humor a radosť zo života. Nepotrebovali sme meniť režim.“
Nakoniec k zmene došlo. Študenti boli v centre diania, čo to spravilo s vami?
„Mal som, samozrejme, veľkú, naivnú, revolučnú radosť.“
A krátko na to ste cestovali do tej Ameriky. Ako na vás zapôsobila?
„Bol som šokovaný automatizovanosťou, odosobnenosťou, anonymitou a peniazmi, ktoré všeličo nahrádzali. No aj príjemne prekvapený, že ako džez sa v Amerike rozvíjala slobodná diskusia. Ľudia boli lační po nových názoroch a dianí v našej krajine, i keď polovica z nich to poplietla a vyslovovala mi sústrasť, že je u nás doma v Juhoslávii vojna. Rozprával som im, aké to bolo v Prahe, a hovoril som – teraz ste na rade vy, aj vy to zmeňte. Rýchlo som si zvykol na slobodnú diskusiu. Keď som sa po polroku vrátil do Československa, zistil som, že ničomu nerozumiem.“
Prečo?
„Akákoľvek moja námietka proti kapitalistickému fanatizmu bola vnímaná tak, že som komunista. Pred prevratom som mal nálepku buržoázny ultrapravičiar, po nej som sa pre mnohých stal zase ultraľavičiar. Tí istí ľudia, ktorí ma kedysi brali za ruku a hovorili mi, poď na schôdzu SZM, aby si nemal prúser, mi zrazu hovorili, drž hubu, aby si nemal prúser. Takže som bol vlastne veľmi rád, že sa môžem odsťahovať na Slovensko. V tom čase som sa totiž oženil so Slovenkou.“
Zdalo sa vám, že na Slovensku je to inak?
„Nemal som chuť byť v Prahe úspešný, či už v akademickej oblasti, alebo v divadle. Nikto tam nebol zvedavý na mňa, a ja som nebol zvedavý na zväzáctvo. V Bratislave vyzerala byť situácia vyrovnanejšia, ľudia normálnejší a priateľskejší.“
Ako ste vnímali rozdelenie republiky?
„Bral som to jednoznačne ako chybu Václava Klausa a pražskej vlády, ktorá bola pri moci. Aj som dostal padáka z českých novín, že píšem proti záujmom Čechov“.
Žijete opäť v Prahe. S akým pocitom?
„Až teraz sa začínam pomaly, opatrne usadzovať. Až teraz mám pocit, že ľudia majú plné zuby toho, po čom predtým skočili, akože to je sloboda. Až teraz som optimista v tom, že najhoršia porevolučná opica je za nami.“
Vráťme sa ešte k literatúre. Prekladali ste aj Viktora Pelevina, jedného z najznámejších súčasných ruských autorov vo svete. Aký k nemu máte vzťah?
„V ruskom prostredí ho vnímam na hranici toho, čo sa považuje za krásnu literatúru a čo za „popinu“. Lenže – a možno budem hriešny – hranica bestselleru v Rusku je neporovnateľná s tým, čo sa rovnako nazýva v Čechách. Viewegh píše pre ľudí vycvičených na logike televíznych seriálov, u Pelevina je tvorivý záber a hustota nových myšlienok miestami väčšia než u našich najhodnotnejších klasikov. Spisovateľské remeslo tam má stále prestíž.“
Čo ste na Pelevinovi ocenili?
„Má ohromný zmysel pre humor. Zaujíma špecifický postoj k histórii. Jeho text je mimoriadne osviežujúci. A keď napríklad opisuje, ako ruskí mafiáni jedia halucinogénne hríby a čo to s nimi robí, cítiť z neho taký nadhľad, s akým sa v našich krajinách nestretávame.“
Už roky píšete poéziu. Ako to, že nevyšla nijaká vaša zbierka?
„Nechcem zbierku. Radšej čítam svoje verše naživo. Cestujem s nimi medzi ľudí, do klubov, na festivaly, alebo hoci aj na hasičský ples.“
Nedávno u nás zazneli vaše básne. O drogách, sexe, politikoch, dokonca o pápežovom úde. Nebojíte sa?
„Skúšam, ako verše zarezonujú. Hľadám témy, o ktorých sa nehovorí a verejne hovorím aj slová, ktorým sa často bránime, ale v súkromí ich bežne používame. Láka ma pohrávať sa s nimi, robiť z nich hudbu, poéziu, provokovať, rozosmievať a prebúdzať ľudí z letargie.“
Keď ste vystúpili s básňou o marihuane, povedali ste, že vám pomohla počas chemoterapie.
„Áno, tráva mi výrazne uľahčila obdobie chemoterapie, ale tá básnička vznikla ešte predtým. Je nielen o tráve, ale aj o tom zázraku, že žijem. A o zázraku života všeobecne. Vesmírne.“
Tí istí ľudia, ktorí ma kedysi brali za ruku a hovorili mi, poď na schôdzu SZM, aby si nemal prúser, mi zrazu hovorili, drž hubu, aby si nemal prúser.
Autor: Eva Andrejčáková Praha - Bratislava
