Dovedna trinásť obrazov a štyri forbíny, ktoré už diváci videli a počuli napríklad v Semafore, Žižkovskom divadle Járy Cimrmana, ale aj v Brne na festivale Na prknech, dlažbě a trávě.
Jakub Nvota a Kamil Žiška majú talent a tvorivosť, ctia tie najlepšie tradície českého a slovenského humoru, navyše svoju výpoveď zľahka aktualizujú o slovenské spoločensko-politické reálie (špargľa ako téma v Európskej únii, výroba pesničiek pre ktorýsi VÚC), alebo povedané menej vzletne: reč je aj o našom prdúskaní v malopomeroch.
Občiansky prirodzený humor Nvotu a Žišku ironizuje i paroduje, najmä však triafa do čierneho. Prvoradý v nej je vždy rýdzi humor, jeho podlažím je radosť zo zábavy, často recesistickej, z dobrodružstva kritického, oslobodeného myslenia, skrátka – dialógy Nvotu a Žišku priam „šprudlujú“ nápady a gagy, a to najmä v prvej polovici knihy, ktorá je neporovnateľne lepšia.
Citujme chvíľu z nálezu o stave (nášho) sveta podľa N + Ž: „My nie sme realisti, my sme Slováci.” Slovenský ľud tvorí šesť ľudí, ale „okrem nich máme v teréne ešte dvetisícpäťsto národných buditeľov“, lebo až „tak tvrdo ako národ spíme“.
„Ak aj existujú nejaké historické križovatky, tak ich všetky niekto prerobil na kruhové objazdy, a ten vývoj sa tam točí a točí dokola.“ Ktorási postava v závere pripomína, že „včera sme stáli na pódiu a dnes stojíme v podpalubí“. S pocitom istej úľavy dodávam, že si tam so sebou možno vziať túto knižku, ktorej chýba len oveľa dôslednejšia jazyková úprava.
„Ryby vždycky berou víc tenkrát než dnes, to je zásada kosmického rytmu,“ hovorieval Jan Werich. To by mohol byť odkaz prípadným ohŕňačom nosov. Pravdu však podistým budú mať tí, ktorých táto gratulácia týmto humorom potešila.
Jakub Nvota – Kamil Žiška: Piano revue. Vydavateľstvo FO ART, Bratislava 2007.
Autor: Marián Hatala Autor je spisovateľ
