Spolu s ňou prenikol na javisko našich západných susedov nový jazyk. Plný slangu, hantírky (to slovo bolo kedysi v našich slovníkoch), rôznych parazitných výrazov, prezývok, inotajov, nespisovných, ale ustálených slovných spojení, dokonca vulgarizmov, ktoré sa do umenia, a nielen do českého, ťažko prebíjajú bez zmysluplného kontextu. Ten jazyk sa dostal do divadla cez športový denník, ktorý zverejnil korupčnú aféru vo futbale. A cez Petra Čtvrtníčka, ktorému napadlo tento jazyk zdramatizovať.
Reč a percentá úspechu
Svojbytný žargón, ktorého plody sa dostali na pretras širokej verejnosti, charakterizuje v prípade Čtvrtníčkovho predstavenia futbalovú politiku tak, ako to bolo aj v skutočnosti. Popritom treba povedať, že ide „len“ o jeden z jazykových priestorov reči, ktorá je živá a jedinečne sa prispôsobí kdekoľvek, komukoľvek a v rôznych spôsoboch komunikácie.
Ivánek a Milánek sú Jiří Lábus a Petr Čtvrtníček, jedny z najvychytenejších osobností českého filmu a divadla. Už to sľubuje päťdesiat percent úspechu. Druhých päťdesiat je téma, ktorú na javisko prinášajú.
Sedia v kreslách vedľa seba a telefonujú si. Milo absurdné, ale prosté a logické: to, čo je prítomné, je to vyslovené. V tajuplnom jazyku si prehadzujú horúci zemiak duševnej prázdnoty, ktorú nedokážu uchopiť, vlastnej hlúposti, ktorej sú obeťou, statkov, po ktorých túžia, šalamúnstiev, ktoré si vykonštruovali. Žijú v permanentnom strachu utkanom z pavučiny nulovej dôvery a ťažko chorého sebavedomia. Klamú.
Deň po dni ich prichádza navštíviť rozhodca s píšťalkou, ale so svojím vkladom príde aj zahraničný futbalový reprezentant. Všetkých obveseľuje výborná živá kapela a dobrí živí speváci. Zaznie We are the champions, Zelená je tráva, zvučka z relácie Branky–body– vteřiny, ale aj z Nemocnice na okraji mesta a podobne. Do toho permanentné ty vole, ty krávo.
O čom sa nevie, keď sa vie
To všetko spraví náladičku, mnohých pobaví aj rozosmeje a provokuje: čím sa zdal daný text hodný dramatizácie?
V predstavení zostáva Čtvrtníčkovo rozhodnutie visieť niekde medzi odvahou a rozvahou. Nie je to chyba, naopak, je viac než dosť, ak divadlo vyvolá reakciu, dokonca brnkne do vážneho problému. V tomto prípade to však nebude problém futbalu, ako by sa mohlo zdať.
Čtvrtníček sa rozhodol udržať sa pri tvorbe predstavenia predovšetkým na úrovni zábavy, spoliehajúc sa na to, že odhalená futbalová pravda bude diváka permanentne šokovať. Pravda je však jednoduchá: diváci, ktorí prídu na predstavenie, nemôžu nevedieť, o čom hra je, ak o nej vedia. Nie je to nič výnimočné - obyčajné PR. Výnimočné však je, že v prípade Ivánka kamaráda je PR vlastne šuškanda. A tá sa napokon stáva dôležitejšou než hra sama.
Herec ako hráč
Váha predstavenia narastá aj prístupom tvorcov, ktorí priznávajú hĺbku svojho dotyku s témou. To u Ivánka, ani u Milánka, cítiť nebolo. Možno to ani nešlo. Ale potom je namieste otázka, prečo sa táto „záležitosť“ stala témou pre divadlo. A aký je potenciál futbalového žargónu, ktorý, ako samo predstavenie dokazuje, neoddeliteľne súvisí so spôsobom života a osobnej existencie. Nielen tých, ktorí ho produkujú, ale všetkých, ktorí vedia, že futbal je, že v ňom prežíva korupcia na vysokej úrovni, a napriek tomu ho majú radi.
Niežeby bolo potrebné Čtvrtníčka s Lábusom stotožňovať s postavami, ktoré stvárňovali. No práve preto sa žiada uvažovať, či ich hra na javisku odráža tímového ducha, úprimnú zanietenosť a osobné presvedčenie o hereckom (alebo hráčskom?) partnerstve. Možno chceli iba potvrdiť, že „silnejší pes mrdá“.
Petr Čtvrtníček: Ivánku, kamaráde, můžeš mluvit? aneb Tak mi ho teda vyndej
Hrajú: Petr Čtvrtníček, Jiří Lábus, Josef Polášek, zo záznamu hovorí Luděk Sobota
Dramatizácia, scénografia a divadelná réžia Petr Čtvrtníček, réžia záznamu Zdeněk Tyc
Hudba: symfonický orchestr Bezdrev, diriguje Jan Kučera
Spev: Daniela Raichová a Petr Wajsar
Premiéra na Slovensku: 21. 7. na festivale Pohoda v Trenčíne
Ivánku kamaráde,můžeš mluvit?
