„Bol to šok. Ohromné ocenenie, veľká pocta,“ hovorí Anna Bartuszová, dcéra umelkyne Márie Bartuszovej (1936 – 1996), o pocitoch, keď sa jej ozvali z Nemecka. Práve diela jej mamy, pre ktoré je typická sadra, sú ako jediné zo Slovenska na prestížnej prehliadke súčasného umenia Documenta 12 v Kasseli. Organizuje sa každých päť rokov, tento ročník otvoril svoje brány s vyše stovkou umelcov z celého sveta v polovici júla a pokračuje už tradične sto dní.
„Mama mala veľké výstavy s celoživotným dielom, zrejme ich niekto videl a upozornil na ňu organizátorov Documenty,“ uvažuje Anna Bartuszová. Potom hlavný kurátor a umelecký šéf Documenty Roger M. Buergel spolu s manželkou, kurátorkou Ruth Noack navštívili dom Bartuszovcov. Nechali si vybaliť všetky diela a starostlivo začali vyberať sadrové objekty, kresby a fotografie Márie Bartuszovej. V Kasseli ich návštevník Documenty naráta šestnásť.
Kassel v týchto dňoch však nežije len európskym umením. Podobne ako na benátske Bienále aj do Kasselu sa presťahovalo umenie z Afriky či arabských oblastí. „Za prvý cieľ som si stanovil prekonať naše zameriavanie sa na európske, západné a severoamerické umenie,“ povedal pre BBC Roger M. Buergel.
„Nechcel som ukazovať afrických, indických alebo arabských umelcov povrchne. Chcel som ukázať historickú hĺbku kultúrnych oblastí, v ktorých sme veľmi nedovzdelaní.“
Documenta, ktorá sa radí k tým najvýznamnejším svetovým prehliadkam súčasného výtvarného umenia, si za tohtoročnú tému zvolila tri otázky: „Je modernita naším dedičstvom? Čo je podstatou života? Čo je treba urobiť?“
Veľkú pozornosť a nadšené reakcie vyvolali novinky, občas až kuriozity, ktoré čakajú na návštevníkov. Všetko sa podriaďuje práve im, tomu, aby nemohli odísť so zmäteným pocitom hlupákov, ktorí súčasnému umeniu nerozumejú. Organizátori sa im snažia vsugerovať, že výstavu nemajú vnímať ako izbu na obzeranie, ale ako médium, ako otvorený priestor ponúkajúci konfrontáciu medzi nimi a umelcami.
V praxi to znamená, že prehliadkou prevedú návštevníkov sprievodcovia, ktorí im diela vysvetlia, že sú pripravené vzdelávacie programy, že pod dielami nie sú tradičné informácie s krajinou pôvodu umelca či s jeho vekom. „Toto nie je olympiáda, nie je to o národnostiach,“ vysvetľuje pre BBC Buergel.
Kassel si takisto viac všíma svojich obyvateľov, snaží sa, aby globálne umenie preniklo do ich lokálnych životov. A aby toho nebolo dosť, Buergel venoval jeden pavilón španielskej reštaurácii, ktorá bola zvolená za najlepšiu reštauráciu na svete. Jedlo ako umenie tak preniklo na tú najprestížnejšiu výstavnú pôdu. „Nechcel som sa zamerať na samotné umenie alebo na objekty, ale na estetické zážitky,“ hovorí Buergel.
