Dnes takmer šesťdesiatročný Ozzy Osbourne počas svojej kariéry často zdôrazňoval svoj hudobný diletantizmus a presvedčenie, že jeho úspech a popularita sú len súhrou náhod. Jeho manželka Sharon na tomto imidži málo svojprávneho čudáka postavila celú koncepciu televíznej reality šou The Osbournes a rozhnevala tak státisíce Ozzyho priaznivcov ešte z éry Black Sabbath. Veď je vôbec možné, aby tento idiot stál kedysi v čele jednej z najvplyvnejších skupín všetkých čias a dnes prijímal pocty od britskej kráľovnej po boku kamaráta Paula McCartneyho?
Preto je pre Ozzyho netelevízne publikum dôležité, že po rokoch koktania do všadeprítomných kamier je na trhu nový album Black Rain, ktorý ukazuje, že tento kráľ všetkých mysliteľných závislostí nie je žiadnym metalovým Mr. Beanom, ale stále predovšetkým rockerom par excellence. Niežeby bol nový album Black Rain (ktorý prišiel po šesťročnej odmlke vyplnenej len projektom coververzií Under Cover) prelomovým dielom žánru. Je to práve naopak – Ozzy si dáva záležať na tom, aby sa príliš neodchýlil od štýlu svojich predchádzajúcich sólových albumov, ktoré síce stále ctia temný zvukový odkaz Black Sabbath, ale odievajú ho najmä zo stránky piesňovej štruktúry do oveľa prijateľnejšej a konvenčnejšej podoby. Od prvej skladby Not Going Away však je zrejmé, že kapela má pred sebou zo skladateľskej, aranžérskej i zvukovej stránky vysokú latku a suverénne ju zvláda. Osbourne patrí k lídrom, ktorí oceňujú vernosť k značke, a rád stavia na osvedčených spolupracovníkoch. V gitaristovi Zakkovi Wyldeovi má po dvadsiatich rokoch odvtedy, ako ho vytiahol od práce na benzínovej pumpe, partnera, ktorého už smelo možno priradiť k tragicky zosnulému Randy Rhoadsovi, mužovi, bez ktorého by Ozzyho sólová kariéra možno ani neodštartovala. Aj keď Zakk Wylde nedisponuje výrazne originálnym zvukom, možno sa vždy spoľahnúť na vysokú profesionalitu jeho sprievodných stôp i sól. Do postsabbathovského štýlu už roky výborne za-padá aj bubeník Mike Bordin, ktorý speváka kedysi upútal svojou wardovsky pestrou hrou v prerábke War Pigs v svojej predchádzajúcej kapele a alternatívnej legende Faith No More. Nováčikom je akurát basgita-rista Blasko (vlastným menom Rob Nicholson), ktorého prezývka, spolu s menom koproducenta Churka núti k zamysleniu, či maestro nesiahal východoeurópskym, či dokonca slovenským smerom.
Black Rain je vraj prvý album, ktorý Ozzy nahrával triezvy. Asi by sme spevákových psychológov veľmi nepotešili, ale je rovnako dobrý, ako tie, ktoré nahrával opitý.
Ozzy Osbourne: Black Rain
Sony BMG, 2007
Autor: Marian Zima Autor je hudobný publicista
