júla 1922 v dedinke Bystré. Kultúrna verejnosť ho vníma predovšetkým ako výrazného predstaviteľa surrealizmu, ktorý našiel svoj umelecký výraz v básnickej tvorbe, v početných cykloch koláží, ako aj v množstve prekladov surrealistických textov do slovenčiny. Vo štvrtok si pripomíname jeho 85. výročie narodenia.
V rokoch 194145 študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, v rokoch 194547 na Sorbonne a zároveň v rokoch 1946-47 na vysokej filmovej škole v Paríži.
Od roku 1945 bol najprv krátko redaktorom Spravodajskej agentúry Slovenska, v rokoch 194548 zahraničným spravodajcom denníka Národná obroda a súčasne redaktorom a hlásateľom vysielania Francúzskeho rozhlasu pre ČSR a redaktorom týždenníka Parallele v Paríži. Od novembra 1948 bol zamestnancom československej Vládnej delegácie na Valnom zhromaždení OSN. Pracoval v sekretariáte ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa.
Marenčin pôsobil v rokoch 1949-72 v československom štátnom filme ako dramaturg a scenárista. Ako dramaturg sa podieľal na 40 hraných filmoch, z ktorých viaceré predstavujú vrcholné diela slovenskej kinematografie (Pieseň o sivom holubovi, Prerušená pieseň), ako aj na významných koprodukčných dielach. Vo funkcii hlavného dramaturga filmového štúdia Koliba v 60. rokoch významne prispel k rozvoju slovenskej filmovej tvorby.
V období tzv. normalizácie musel odísť zo Slovenského filmu a do odchodu do dôchodku v roku 1988 pracoval v Slovenskej národnej galérii. Mal zákaz publikovať a preto svoje nové práce publikoval v samizdate a v zahraničí. Knižne jeho práce začali vychádzať na Slovensku až po roku 1989.
Po roku 1990 sa vrátil ako pedagóg na Televíznu a filmovú fakultu VŠMÚ v Bratislave, znova začali vychádzať jeho preklady z francúzskej literatúry a pokračoval aj vo svojej výtvarnej práci a výstavnej činnosti, najmä v rámci surrealistickej skupiny.
V roku 1965 sa stal členom Patafyzického kolégia v Paríži. Pripojil sa k československej surrealistickej skupine. V marci 1998 sa predstavil na autorskom večere v Molierovom divadle poézie v Paríži.
Albert Marenčin začal tvoriť už počas vysokoškolských štúdií, vtedy napísal svoje prvé rozhlasové hry a román. Písal prózu, poéziu, scenáre, rozhlasové hry. Svojou tvorbou sa radí medzi pokračovateľov surrealistického hnutia. Je autorom próz s tematikou 2. svetovej vojny. Podstatná časť jeho esejistických a spomienkových textov, ktoré vychádzali v rôznych samizdatových vydaniach v Československu a Francúzsku, vyšla knižne až v roku 1996 pod názvom Nikdy (je Marenčinovým citlivým návratom do rodiska a detstva) a Návraty na Muráň.
Začiatkom nového storočia vyšla Marenčinovi aj jeho nová prozaická tvorba, príkladom ktorej je poviedka Pražský chodec roku 2003, venovaná pamiatke Guillauma Apollinaira, "objaviteľa modernej krásy". Je to pôvabná snová poviedka o nočnom stretnutí s Večným židom v uliciach nočnej Prahy, ktorej slovenská a francúzska verzia sa stretla s priaznivým ohlasom.
Písal aj filmové scenáre podľa literárnych predlôh (Zemianska česť, Prerušená pieseň, Polnočná omša, Barabáš Kos). Ako výtvarník sa venoval tvorbe koláží a pozornosť upriamil aj na výtvarnú históriu.
Slovenskú kultúru významne obohacuje jeho prekladateľské dielo z avantgardnej francúzskej literatúry a pozoruhodné literárne svedectvá o významných osobnostiach francúzskej kultúry. Prekladal knihy autorov J. Cocteaua, A. Jarrya, A. Camusa, P. Valéryho, H. Michauxa, A. Godarda, B. Péreta, A. Bretona, A. Robbe-Grilleta. Časopisecky publikoval preklady francúzskych básnikov a prozaikov: G. Apollinaira, L. Aragona, H. Arpa, A. Bretona, A. Baina, M. Butora, J. Cocteaua, R. Crevela, R. Desnosa, P. Eluarda, H. Michauxa, T. Tzaru, P. Valéryho a mnohých ďalších autorov (najmä z okruhu surrealistického hnutia).
Za preklad knihy Alfreda Jarryho Kráľ Ubu mu udelili Rad Veľkého Bachora. Za propagáciu francúzskej kultúry ho ministerstvo kultúry Francúzskej republiky v roku 1993 ocenilo Rytierskym radom za vedu a umenie. V novembri 2001 dostal aj vyznamenanie Národný rad za zásluhy, ktorý mu udelil prezident Francúzskej republiky. Na Slovensku jeho umenie ocenili v roku 2002 udelením štátneho vyznamenania Pribinov kríž I. triedy.
