Alkoholici a tí druhí
„Ja to tu neznášam!“ často sa mi sťažuje sesternica. Od rána v škole, potom sa doma pracuje. Východoniari. Práca šľachtí a pomôže zabudnúť na to, že nájsť si prácu je ťažšie ako objaviť povestnú ihlu v kope sena. Ona je jedna z tých šťastnejších, doma je všetko v pohode, mamke sa podarilo po pätnástich rokoch nájsť si prácu, dokonca v odbore, ktorý vyštudovala. To sa však nedá povedať približne o deväťdesiatich percentách domov, kde je aspoň jeden alkoholik.
„O chvíľu tej predavačke nebudú stačiť ceruzky,“ zasmeje sa. Žije sa tu na dlh a ceruzkou si pani, ktorá predáva v tých najmenších Jednota potravinách, aké som kedy videla, značí, kto koľko dlhuje. Väčšinou za alkohol. Prídu sociálne dávky, dlhy sa čiastočne vyplatia a kolobeh sa začína odznova.
Pašovanie na dennom poriadku
Večer sa vraciame z volejbalu. Prechádzame po hrádzi, ihrisko je hneď vedľa rieky. Cestou domov nás zastavia: „Dobrý večer, colná kontrola. Aký tovar prevážate?“ Vystrašene odpovedám, že nijaký. Otvárajú kufor, prezrú zbežne auto, zaželajú príjemný deň.
Rieka je na pašovanie ako stvorená. Z Ukrajiny ide všetko, oblečenie, cukríky, alkohol, najmä však cigarety. Na druhý deň v Humennom nakupujeme nejakú zeleninku, čo doma nevypestujú. Pozastavím sa pri kvetoch, predávajú ich väčšinou babičky, aby si trochu finančne pomohli ku skromným dôchodkom. „Mám aj lacné cigarety...“ Tak takto som si pašeráčku vážne nepredstavovala. „Ďakujem, nefajčím.“ „Mám aj cukríky, kávu, čo len chcete.“ Kvety asi veľa nevynášajú.
Legálne made in Ukraine
„Už sa ani tam nakupovať neoplatí, ten cukor stojí až dvadsať korún. Ešte minule bol po šestnásť,“ počula som sťažovať sa susedu. Na Ukrajine to žije, tam sa chodí na nákupy. Krásy ani odvrátené stránky krajiny neskúma nikto. Len rýchlo zájsť za hranice, nakúpiť potrebné, natankovať a ísť späť.
Večer sa poschádzajú babky-tetky z okolia a klebetí sa. Chýba mi k tomu už len driapanie peria a ľudové pesničky, ale aj tu sa zmodernizovali. Otvorí sa víno a človek zistí, kto mal čo na obed, komu sa syn obesil, čia žena je znova tehotná a iné „pletky“.
„Kúpili sme tomu nášmu dnes nové botasky, „najky“, bude mať narodeniny, sa mu dlho páčili, ale v obchode si ich nemôžem dovoliť.“
Každý chce byť „značka“, so sedemtisícovým platom je to dosť problém. Ukrajina vyrieši dokonalým falzifikátom.
Ďalšia sa posťažuje: „My sme sa tak hanbili minule. Boli sme natankovať, jeden kanister benzínu sme brali aj dedovi do auta, no nechceli nás pustiť von. Colníci spití, ledva hovorili. Tak sa Jaro pýta, či to má vyliať. Že nie. Tak či to má ísť vrátiť. Ani to nie. Tak, čo má robiť.“ Všetci sa usmievajú, vedia o čo ide.
„Poslali nás spýtať sa do toho auta, čo stálo za nami. Že či sme dali desať hrivien do pasu. Ja som nevedela, to sa robí? Nemali sme už hrivny, tak sme im dali sto korún a pustili nás.“
Ukrajina je vraj krásna, ľudia sú jednoduchí, ústretoví. Kamarát sa tam narodil, no momentálne je na Slovensku. Chce sem dostať aj svoju rodinu. Zatiaľ im posiela peniaze.
Do Anglicka
Babka od rána varí. Na poludnie mi prikáže zobrať dedovo auto, vyrážame. Zastavíme sa asi v piatich domoch, vždy vyložíme trochu navareného, pár zemiakov, zeleninu. V každom býva niekto iný. Rodina s deťmi, ktorých počet sa každý rok zdvihne, babička, ktorá si už nedokáže navariť, dedo, ktorý sa stará o svoju ženu,...
Stavíme sa na zmrzlinu. Sadneme si na lavičku, babka mi rozpráva zážitky, ja ju o chvíľu rozplačem. Je jedna z mála, čo sa vyrovnali s mojou budúcou kariérou. „Myslela som si, že si vyberieš niečo lepšie, ale aj učiteľka je pekné.“ Je hrdá a ja som šokovaná. Prvý raz ju vidím rozcítenú.
Niekomu spadla na zem zmrzlina, prichádza malý Cigánik, naberá si ju na prst, líže. Babka kupuje novú. „Nemôžeš zo zeme, tu máš a nie že prídeš kradnúť zemiaky!“ „Ďakujem teta, veľmi pekne ďakujem a nebojte, neprídem, vrátia sa naši o chvíľu.“ Vrátia sa, je leto, to prežijú na Šírave a potom znova odídu. Do Anglicka, Írska. Každý z nich tu kúpi dom, opraví ho, kúpi auto. Aby mali kde žiť deti so starými rodičmi. Sú na seba hrdí, darí sa im. Ľudia si pošuškávajú, že nie všetci pracujú legálne, vraj „kšeftujú“ s nejakými rodnými listami. Či je to pravda, alebo závisť, nevie nikto.
Trochu iný život
Milujem to tu. Neprejde deň, aby vás niekto nepozval k sebe domov, aby ste si nevychutnali prírodu typu: rovina, rovina, Vihorlat, Ukrajina. Detiská sa hrajú na ceste, nikto ich nevyrušuje, nemusia prerušiť zábavu pre prechádzajúce auto a pripomína mi to rozprávanie môjho tatka, že kedysi sa aj on tak hrával. Všetko mi príde pokojnejšie, jazyk je krásny, mäkučký a spevavý. A tie dediny!
Skúste si to prejsť vlakom. Pomaly opustiť dedinky pri hraniciach a prejsť si celé Slovensko. Aby ste zistili, že ten život je „trochu“ iný. Doma je aj tak najlepšie.
Autor: Zuzana Michalcová
