ovej hudby a priamo na medzinárodnú scénu. Žala tu jeden úspech za druhým, oceňovali ju na významných festivaloch a fórach.
Osvienčim z roku 1959 (ešte pred slávnym Trenom obetiam Hirošimy od Pendereckého), hrozná spomienka na obete, ale aj vrúcne objatie súcitu. Veselé, až bujaré, nezabudnuteľné Hry pre 13 spevákov a bicie. Polymetrická hudba, nádherný lyrický kus, aj keď k nemu bolo treba svetelnú signalizáciu a dvoch dirigentov ako na komplikovaných križovatkách. Vynikajúce a dodnes svieže a prekvapujúce 2. klavírne kvinteto...
Všetky tieto skladby Ilju Zeljenku boli vysoko hodnotené v zahraničí aj na Smolenických seminároch (1968 – 70), prvom naozaj medzinárodnom fóre slovenskej hudby, ktorému komunistická zloba pristrihla krídla už po troch rokoch. Už vtedy sa s Romanom Bergerom a Petrom Kolmanom pokúšali o festival súčasnej hudby, ako ho mali Poliaci. Ale až vo víre revolučného Novembra, keď zahrmelo z plných pľúc Iljovo „A je to tu!,“ zrodil sa pod jeho rozvážnym i rozšafným vedením Melos-Étos, dodnes medzinárodne uznávaná prehliadka súčasnej hudby zo Slovenska.
Vždy prvý na rane
Od mladosti bol predurčený stať sa skladateľom. Na prijímačkách na vysokú školu sa nestíhali diviť, čo za čudá to vyhúknutý mladík s basovým hlasom a vždy trocha komickým nadhľadom priniesol. Ale v prapodivných začiatočníckych tančekoch už zrela originálna struna hravého hudobného naturelu a tak ho prijali.
Už v týchto študentských časoch neblahého stalinského kultu osobnosti začal hrať Ilja aj svoje nevypočítateľné „hry“ s režimom, napríklad keď sa musel za mladú generáciu koriť na povel autorom skladieb „svetlých zajtrajškov“, no tí si vo svojej nadutosti ani nevšimli, že sa im v skutočnosti vysmieva.
Ako prirodzený vodca vtedajších mladých znášal najväčšie kopance a so šarmom len sebe vlastným plátal diery v neľahkej komunikácii s mocou. Bol vždy na rane medzi prvými.
V roku 1972 kruté čistky mladú hudbu na vrchole jej vzostupu zmietli zo scény, kruto rozprášili a vylúčili z kultúry. Škody tohto nezmyslu sú nevyčísliteľné. Pre skladateľa v slobodnom povolaní, ktorým sa Ilja vždy cítil a vždy ním aj zostal, znamenal zákaz akéhokoľvek predvádzania hudby a exkomunikácia z inštitúcií, ktoré rozhodovali o tvorivých odmenách, úplný existenčný kolaps.
Niektorí emigrovali, iní v tichosti, v samote i v bolesti a úzkosti a pod neustálym tlakom slabomyseľných ideológií dokázali aj tu doma ísť ďalej a zaradiť sa napriek všetkému medzi súčasnú medzinárodnú skladateľskú elitu. Bolo však treba vynaložiť veľmi veľa síl, ducha i viery. Veď vtedy nikto z nich nevedel, či sa ešte bude môcť niekedy hrdiť povolaním skladateľ.
Stačí sa započúvať do Zeljenkovej Elégie z roku 1972, prekypujúcej trýzňou, ale aj nečakaným vykročením novou cestou, nástojčivosťou a vyrovnanosťou, akú sme predtým nepoznali. A s akou potom prebrázdil, ak použijeme legendárny výrok poľského kritika, červené more so suchými nohami.
Aj v ohrození neohrozený
Ilja Zeljenka bol aj v ohrození silný, nepolapiteľný, suverénny a neohrozený. Jeho povestné hodnotiace „bonmoty“, jeho nezabudnuteľné výrečné grimasy na adresu nepodarených nomenklatúrnych panegyrík a briskný spoločenský šarm dokázal každého odzbrojiť.
Ešte i v týchto posledných rokoch, keď sa stiahol s milujúcou manželkou Máriou do samoty na chatu v Harmónii, kde mal síce pokoj, ale už nežil v centre diania, ktorého bol vždy stredobodom, žartoval v televíznom portréte, že žije vo „vtáčom“ hudobnom prostredí.
V decembri by sa bol dožil 75 rokov, no sršal tvorivým duchom, hovoril o nových objavoch a keď ste ho stretli, vždy vás potľapkal po pleci a dával aj absurditám rozmer normálnosti.
O to je jeho úmrtie drastickejšie a sprevádzané nielen fatálnym pocitom odchodu výborného nenahraditeľného kamaráta a hudobnej autority, ale aj symbolického zániku jedného hudobného sveta, v ktorom ešte vládli hodnoty a duch poriadku a disciplíny, spojenej s každodennou drinou a ak bolo treba, aj odriekaním a obetou.
Zvlášť budú za ním smútiť interpreti, naši i zahraniční, ktorých mal mimoriadne rád, v posledných rokoch s nimi, napríklad s obľúbeným Moyzesovým kvartetom, ako zručný klavirista dokonca aj sám účinkoval.
Ako sa mám? Komponujem
Zeljenkovou hlavnou črtou bola hra, žartovnosť, rytmická vynaliezavosť a energickosť blízka Stravinskému. V rokoch neslobody pribudol aj smútok alebo skôr elegickosť, lebo Ilja nikdy nenariekal – ani v živote a ani v tvorbe. Rovnako nemal rád vykalkulovanosť, tú tienistú stránku nenásytného avantgardného vynálezcovstva , ktorú priniesla západná avantgarda. Neomylne šiel za hlasom prirodzenosti a rešpektovaním poslucháča. A zrejme práve preto – a nielen ako „spoločenský génius“, ktorý mal vždy sólo a nikdy nenudil - sa mohol stať jedným z najobľúbenejších autorov takzvanej Novej hudby nielen na Slovensku.
Vždy hovorieval, že hudba je dokonalejšia ako život. Preňho skutočne tým pravým životom bola, aj keď neopísateľné „románové“ zážitky s priateľmi výtvarníkmi a hlavne tvorcami novej vlny slovenského filmu Štefanom Uhrom, Eduardom Grečnerom či Martinom Horňákom patria pre pamätníkov tých čias k nezabudnuteľným.
Jeho odpoveď na bežnú otázku ako sa máš, alebo čo robíš, bola vždy tá istá: komponujem. Komponoval ešte aj ťažko chorý, keď mu bolesť zmierňovali liekmi. Ešte pol hodiny pred operáciou, ktorá odhalila krutú nemoc, mi položartom povedal, že je trocha pripitý a tak nemôže dlhšie hovoriť. Stále neviem uveriť, že už nežije.
A tak zostáva len dúfať, že tak ako on sám veril v moc, nesmrteľnosť a veľkosť hudby, ktorá pretrvá ponad pominuteľnosťou našich „dní každodenných“, nezadlávi jeho celoživotný sen neúprosná realita nášho dneška, ktorá so smrťou pozemskou zmetie bez milosti do priepasti zabudnutia i skladateľskú múzu.
Autor: Naďa Hrčková (Autorka je univerzitná profesorka)
