Kriminálnik? Absurdné. GUSTAVO SANTAOLALLA síce vo väzení niekoľkokrát bol, ale len preto, že ho argentínska vláda považovala za nebezpečného disidenta. Hral rokenrol aj vtedy, keď to bolo v jeho krajine zakázané. Hudbu bral vážne a vytvoril si v nej vlastný koncept. Hral so stovkami juhoamerických muzikantov a spolu s nimi pátral po vlastnej identite. Neskôr získal Oscara za hudbu k filmom Skrotená hora a Babel. A v piatok vystupuje v Trenčíne na festivale Pohoda.
Dali ste nám na rozhovor zvláštny termín - o 15.50 h. To ste taký zorganizovaný?
„Niežeby to bolo pre mňa prirodzené, alebo by som po tom túžil. Len taký niekedy jednoducho byť musím.“
Lebo latino životný štýl to veľmi nepripomína.
„To teda nie. Teraz mám však naozaj veľa roboty.“
Čo si pod tým máme predstaviť?
„S kapelou Bajofondo Tangoclub sme na turné. Mysľou sme aj pri nahrávaní nového albumu, lebo chceme, aby bol v septembri hotový. Popritom robím na platni Cafe Tacuba z Mexika, na ďalšej platni s Juanesom z Kolumbie. No a zároveň sa chystám na niekoľko filmov. Pre Waltera Sallesa napíšem hudbu k On The Road. Samozrejme, bude to podľa Kerouaca, producentom je Francis Ford Coppola.“
Hádam už viac vypočítavať nemusíte.
„Počkajte, ešte mám knižné vydavateľstvo, práve teraz mám v pláne dve knihy.“
Talent a pracovitosť sa väčšinou prejavujú veľmi skoro. Aj pre vás to platilo?
„Mal som šesťnásť, keď som sa stal profesionálom. Vtedy som robil hudbu ku krátkym filmom, mal som už kapelu a hneď nám aj vydali prvý album.“
Ako sa vám podarilo, že vás hneď brali vážne?
„Možno preto, že som bol vždy veľmi ambiciózny a mal som jasný koncept. Vedel som, čo chcem robiť a mal som dobre premyslený projekt o identite. Lákalo ma pátrať po tom, kým sme a odkiaľ pochádzame. Určite mi pomohlo aj to, že som sa nikdy svojich predstáv nevzdal. Celý život je poskladaný z neustálych rozhodnutí. Nerozhodujete sa len, či budete niečo robiť, rozhodujete sa aj, čo nebudete robiť. Veľa vecí som robil, a ešte viac som nerobil. Ak som mohol, vyberal som si len veľké projekty, veľkých spolupracovníkov a veľké filmy.“
U nás nebýva samozrejmé, že ľudia majú radi slovenský folklór. Pre vás boli latinoamerické rytmy prirodzené vždy?
„Vždy. A veľmi ma bolí, keď vidím, že ľudia svojej vlastnej kultúre neprikladajú význam. Pre mňa je koncept identity ten najzákladnejší. Kým si to v sebe nevyriešime, ničomu neporozumieme. Preto čokoľvek robím, sú v tom stopy po takom hľadaní. Možno by vám to nenapadlo, ale aj v hudbe k Skrotenej hore sú silné odkazy na to, čo som počúval ako dieťa.“
Keď sa započúvame napríklad do hudby, čo ste napísali pre film 21 gramov, je jasné, že rovnako rád máte napríklad aj elektrickú gitaru.
„To určite. Ale nemohol som si odpustiť ani tradičné nástroje, ktoré používame pri tangu.“
Vo východnom bloku sa nedalo ľahko dostať k hudbe zo Západu. Mali ste podobný problém aj v Argentíne, počas vlády vojenských chúnt?
„To boli strašné časy. Žili sme najčiernejšie dni našej histórie, kým sa režim skončil, zmizlo a násilne zomrelo niekoľko desiatok tisíc ľudí. Sám som bol na čiernej listine. Moja hudba sa nemohla hrať, a hoci som bol len dieťa, niekoľkokrát som pár dní sedel vo väzení. Nič zlé som pritom neurobil, nepatril som k žiadnej politickej strane. Len som mal dlhé vlasy a hral som s rockovou kapelou. To vláde stačilo, aby ma vyhlásila za disidenta.“
Búrili ste sa?
„Keď už som to viac nemohol vydržať, odišiel som do L. A.“
Vaše meno sa často spája s Mexikom. Aj tam ste žili?
„To nie, len som tam pracoval s kopou muzikantov. Napríklad s kapelou Cafe Tacuba alebo Molotov.“
A nahrali ste i hudbu do debutujúceho filmu Alejandra Gonzalesa Iňárritua Amores Perros. Čo vás dalo dokopy?
„Zoznámila nás spoločná kamarátka. Alejandro mi ukázal desať minút filmu, a ja som zostal ohúrený. Okamžite som s ním chcel robiť a dnes už máme tri spoločné filmy.“
Jedna scéna z filmu 21 gramov, keď leží postava Seana Penna v nemocnici, sa vraj nakrúcala s vašou hudbou v pozadí. Takže býva hotová skôr ako zábery?
„Najradšej ju píšem predtým, ako je film nakrútený. Tak to bolo aj pri Skrotenej hore.“
To nie je práve bežné.
„Ale veď ja som netradičný skladateľ. Neviem, ako sa hudba píše, ani ju neviem čítať. Veľa partov si do filmu nahrám sám a teší ma, že sa pomaly začína uznávať aj tento prístup. Hudba sa dá predsa tvoriť rôzne. Nemusí byť všetko len veľký orchester. Hoci, samozrejme, aj ten môže byť skvelý.“
Iňárrituove filmy sú emocionálne vypäté, zviera nás pri nich existenciálna úzkosť. Ako sa cítite, keď nevidíte ich obrazy, iba počujete hudbu, ktorú ste k nim nahrali?
„Som smutný a rozplakáva ma. Ale mám ju veľmi rád. Som šťastný, že tak funguje, pretože som veľkým fanúšikom všetkých Alejandrových filmov.“
Veľmi dôležitý pre vás musel byť film Motocyklové zápisky od Waltera Sallesa.
„A vidíte, s ním ma zase zoznámil Iňárritu.“
Rozmýšľali ste o tom, akú hudbu mal asi rád Che?
„Povedal by som, že džez. Viete, on bol hrozný tanečník - veď aj film to ukazuje, ale mal rád všetko možné. Folk, džez i tango. Veľmi som sa tým však pri skladaní hudby neriadil. Skôr som sa spoľahol na to, aký som mal z jeho filmového príbehu pocit.“
A aký pocit ste mali?
„V prvom rade to bol pre mňa príbeh dvoch mladých chlapcov, čo sa vydali na cestu. Hľadali pravdu a popritom chceli zistiť, čo sú zač. Bolo to v päťdesiatych rokoch, presúvali sa na motocykli, takže mi to hneď znelo ako rokenrol. Zároveň sa v tom nedali odškriepiť stopy po latino. Takže nakoniec mi z toho vzišiel mix rokenrolového prístupu k životu s juhoamerickými tradíciami. Po inšpiráciu som nemusel nikam chodiť. Také niečo sme hrali ako tínedžeri v mojej prvej kapele.“
Je to film o mladých ľuďoch a ich nevinných, a • idealistických snoch. Zostalo z nich niečo v dnešnej Argentíne?
„Áno, myslím si, že veľa z Che Guevarovho ideálu zotrvalo. Bol to zvláštny typ revolucionára. Snažil sa, aby sa všetky zmeny dotiahli do konca. Istým spôsobom si však všetci želáme lepší svet a spravodlivejšie rozdelenie bohatstva na zemi.“
Pod vlastnou značkou Surco Records vydávate albumy rôznych skupín. Darí sa vám ovplyvňovať, čo dnes Argentína počúva?
„Aj keď šesť mesiacov do roka žijem v L. A., cítim sa ako Argentínčan. Takže je pre mňa veľmi dôležité, aby som medzi hlavný prúd presadil aj niečo zo seba. Vidíme, že latino kultúra sa vracia, je to pre ňu silné obdobie. Som preto šťastný, že sa na tom sám zúčasťňujem.“
Čo nám z toho prinesiete do Trenčína?
„Prídem so svojou starou kapelou Bajofondo Tangoclub. Zahráme vám veci z našej prvej platne i tej, čo ešte len vyjde v septembri. Spolu s nami na nej pracovali skvelí ľudia, napríklad Nelly Furtado a Elvis Costelo. Je to výborná platňa. Hráme spolu už štyridsať rokov, znieme už veľmi organicky. Je v nej všetko, čím sme prešli a čím sme dnes.“
