Keď koncom júna vláda odvolala Kláru Orgovánovú, vicepremiér Dušan Čaplovič povedal, že s ňou bola zlá spolupráca, lebo "stále v stavebnom ošiali zotrvávala na budovaní nových osád", s čím on nesúhlasí. Na kritiku vicepremiéra bývalá splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity Klára Orgovánová reagovala slovami: "Vôbec tomu nerozumie. Nikdy sme nepodporovali segregované bývanie." Za jej nástupkyňu navrhol Dušan Čaplovič Aninu Botošovú, dcéru známeho rómskeho huslistu Berkyho Mrenicu. "Som smutná, že riešenie bytovej otázky je také, aké je, keď sa Rómovia nepriblížili ani pol metra smerom k dedine. Skôr sa sťahujú ďalej, alebo ich sťahujú z miest. Je pravda, že sa zmenila kvalita ich bývania, keď sú v domčekoch. No mali by ste vidieť, ako to vyzerá v dvojizbovom, hoci aj murovanom dome po istom období, keď v ňom býva 10-členná rodina. Je to rovnaké prostredie, ako predtým," hovorí nová splnomocnenkyňa Anina Botošová.

Prekvapilo vás, keď vás Dušan Čaplovič oslovil, aby ste sa stali nástupkyňou Kláry Orgovánovej?

Keby som to očakávala, nemala by som dnes svoj pracovný stôl taký preplnený. Vopred by som si niektoré veci pripravila. Teraz sa podrobne oboznamujem s tým, aký je chod úradu, aké má programy. Chcem pokračovať v tých, ktoré majú dobré výsledky, a spustiť nové, ktoré by sa týkali Rómov v najzaostalejších lokalitách. Mám totiž pocit, že niektoré programy sa dotknú len istej skupiny, ale k ľuďom dolu, čo to potrebujú najviac, sa finančné prostriedky žiaľbohu nedostanú.

Ako chcete cez nemotorné štátne mechanizmy preniknúť až k cieľovej skupine najbiednejších?

Vzdelaný Róm a Róm z osady si budú vždy vyžadovať odlišný prístup, čo so sebou prináša rad úskalí. Doteraz sa nepodarilo presne štatisticky zmerať reálny počet prijímateľov z radov rómskeho obyvateľstva, ktorým jednotlivé programy boli nasmerované. Jediným materiálom, ako by sme aspoň geograficky mohli zachytiť prijímateľa, sa pre Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny stalo Sociografické mapovanie rómskych osád. Aj tento podklad si už však vyžaduje aktualizáciu.

Čím sa dá vysvetliť, že stále nepoznáme presný počet?

Od Rómov sa vyžaduje, aby sa prihlásili k rómskej národnostnej menšine, ale priznať si rómsku identitu v súčasnosti je pre väčšinu Rómov príťažou. Spoločnosť nie je pripravená na to, aby nás akceptovala takých, akí sme. Je to naozaj veľmi ťažké - a pre nás aj v rovine hľadania samých seba.

Aké sú oficiálne údaje?

Oficiálne sa pri sčítaní obyvateľov v roku 2001 prihlásilo 89 920 Rómov, ale na Slovensku ich žije podstatne viac - to číslo sa pohybuje asi okolo 400-tisíc ľudí. Chceli by sme presadiť, aby Štatistický úrad vypracoval konkrétne štúdie s presným definovaním štatistického zisťovania napríklad rómskych osídlení.

Kedy ste si vy uvedomili svoju ‚inakosť' oproti majorite?

Vychovali ma v rodine, ktorú každý akceptoval. Nehanbila som sa, že som Rómka, lebo som na to nikdy nemala dôvod. Prvýkrát som pocítila, že niekto na mňa robí nátlak na základe môjho etnického pôvodu až oveľa neskôr v dospelosti, keď som pracovala v roku 2002 na Úrade vlády. Bola to v mojom živote etapa, ku ktorej sa nerada vraciam. V plnej nahote som si uvedomila, o čo ide, keď som prosila kompetentných, aby sa ma zastali, lebo mi niekto vyslovene dával pocítiť, že som menejcenná. Nezakročili a ja som sa nedokázala ubrániť sama. Vtedy som z Úradu vlády SR zo dňa na deň odišla.

Neverili vám?

Vedeli, že si nevymýšľam. Róm však má nevýhodu, že stále musí dokazovať celej spoločnosti, že na to má. My musíme vedieť dva- aj trikrát viac ako ostatní. Aj kontroly v nerómskych organizáciách nie sú také veľké ako bývajú u Rómov. Stretla som sa s tým aj v škole. Moja dcérka je konzervatoristka a pani profesorka jej raz povedala: ‚Barborka, ty máš výhodu, že si sa narodila s inou krvou. Tú hudbu máš v sebe.' A moja dcéra si od nej vypýtala špendlík, pichla sa do prsta, a keď sa objavila kvapka krvi, povedala pani profesorke: ‚Pichnite sa aj vy, či mám inú krv, ako je vaša. Za mojimi výsledkami je predsa obrovská drina. Nikto neuzná, že cvičím 7 hodín denne?'

Je to síce stereotyp, ale nie je aj trochu pozitívny?

Každý stereotyp treba prekonať. Ľudia radi znevažujú prácu iných a odsudzujú ich bez toho, aby zistili, o čo ide. Napríklad bez rozmýšľania útočia na ženy-matky, keď po pôrode odídu z nemocnice a nechajú tam svoje bábätko. Prekáža mi, keď o tom novinári informujú bez toho, aby sa opýtali, prečo je to tak. No tieto ženy sa po svoje detičky vždy vrátia. Odchádzajú len preto, že sú vydesené z nového prostredia, ktoré vôbec nepoznajú, a ponáhľajú sa domov do osady, lebo ich tam čakajú ďalšie malé deti. Chýba nám osvetová práca. Verím, že sa nám spolu s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny podarí dotiahnuť myšlienku sociálneho sprevádzania do konca.

Prečo sa tak veľmi spoliehate na spoluprácu s ministerstvami?

Musíme docieliť, aby nás rezorty začali vnímať ako úrad, ktorý pozná potreby časti Rómov a dokáže byť kvalifikovaným koordinátorom, keď bude potrebné, aby sa programy prelínali a dopĺňali. Aby sa nám nestalo, že pravá ruka nevie, čo robí ľavá, práve preto, že tu ešte stále vládne rezortizmus...

Už máte nejakú prvú skúsenosť?

Nedávno sme sa zúčastnili na prvom čítaní vyhlášky, ktorá upravuje parametre stavby bytov nižšej kategórie. Navrhuje, aby v takýchto bytoch bol len jeden kohútik s pitnou vodou a neráta ani s kúpeľňou, ani so sprchovacím kútom, ani s WC. Predostreli sme zásadnú pripomienku a od kompetentného rezortu žiadame zmenu tohto návrhu. Keď už my nebudeme dbať o to, aby sa zakotvilo nejaké zásadné minimum hygienického štandardu, čo potom môžeme očakávať od samotných Rómov? Čomu ich chceme naučiť? Môj otec vravieval, že výchova a kultúra sa začína od stola. Keď máme čistý stôl, dieťa sa naučí, ako má pekne papať. Pri stolovaní sa zhovárame, dodržiavame istú rodinnú etiketu a etiku. A tie naše - rómske deti v osadách to nepoznajú. Traja-štyria súrodenci spinkajú v jednej posteli a nemajú ani vlastný stôl. V niektorých lokalitách sa to podarilo vyriešiť, iné sú rovnaké ako spred 50 rokov. Napriek tomu sa mi veľmi nepáči, keď sa spisujú občianske petície na etnickom princípe a Rómov sťahujú z mestských častí preč. Doteraz sa Rómov nikto poriadne nezastal.

Prečo si myslíte, že doteraz sa Rómov nikto nezastal, keď úrad, v ktorom ste dnes šéfkou, vznikol už pred rokmi?

Nikto taký tu nebol, aby uvádzal sporné body na správnu mieru vo verejnosti. Niečo iné je úsilie a iné sú reálne výsledky. Božeuchovaj, aby som hovorila, že je všetko zlé, ale ak niekto hovorí, že má patent na to, aby dokázal rómsku problematiku vyriešiť, klame.

Keď ste robili na ministerstve práce, nepomáhala vám aktivita tohto úradu?

Mali by ste sa opýtať na ministerstve, nie mňa. Vážim si, že tento úrad existuje, ale iná otázka je, či plnil v plnej miere svoju koordinačnú funkciu. Mňa na ministerstve práce počúvali. Mala som šťastie, že som pracovala v kolektíve empatických ľudí, ktorí boli ochotní vytvárať programy smerované k časti rómskej populácie. Spolu s kolegami sme spúšťali pokračovanie programu komunitnej sociálnej práce v obciach. V rámci vynikajúceho programu PHARE pracovalo 16 terénnych sociálnych pracovníkov, ale keď program skončil, nikoho z kompetentných nenapadlo, že by mal program pokračovať ďalej a že v štátnom rozpočte treba požiadať o nárast finančných prostriedkov. Na ministerstve sme vlastne tento program zachránili. Bol to niekoľkomesačný boj, kým sme presvedčili bývalú politickú garnitúru, že je pre Rómov dôležitý, ale presvedčili sme. A dostali sme asi 90 miliónov korún, lebo takýto program musí trvať najmenej 3 roky. Dotácie na stravu, učebné pomôcky, štipendiá pre deti, ktorých rodičia sú v hmotnej núdzi, to sú všetko cielené programy a ich prijímateľmi sú najmä rómske deti. Určite by sme dokázali realizovať aj viac projektov. Bola by som rada, ak by nás predstavitelia rôznych rezortov vyzvali, aby sme im pomohli pri tvorbe koncepcií programov zameraných na riešenie rómskej problematiky. Mohli by sme ich vylepšiť a odhaliť riziká. Verím, že sa staneme poradným útvarom, ktorý dokáže presne pomenovať ciele.

Program zdravotných aj školských asistentov stagnuje. Ich nedostatok vyplýva z toho, že sú veľmi zle platení. Ako to budete riešiť?

Ak chcem, aby asistentov bolo viac, musím spracovať pre príslušný rezort analýzu ich potrebnosti. A v čase, keď sa bude schvaľovať štátny rozpočet, predostriem príslušnému rezortu, že potrebujeme 500 alebo 1500 asistentov učiteľa alebo zdravotných asistentov. O rozpočte sa práve v tomto čase rokuje. Je najvyšší čas. Pričom musím presne pomenovať úlohu týchto asistentov. Nie sú to totiž ‚obyčajní' asistenti - sú to často vysokoškolsky vzdelaní odborníci, špecialisti pre otázky rómskej menšiny. Je to o vyjednávaní.

Aká je vaša strategická predstava?

Pýtame sa na jednotlivých rezortoch, ako budú plniť konkrétne úlohy, či majú vlastné námety a podľa ich odpovedí uvidíme, či sa vôbec bude dať ten-ktorý program realizovať.

Ako chcete dosiahnuť, aby vás rezorty počúvali, keď ste povedali, že tu vládne rezortizmus?

Ak nebudú počúvať náš tím odborníkov, potom nemáme opodstatnenie, aby sme tu vôbec boli.

Cítite z ich strany nejaký záujem?

Zatiaľ cítim podporu. S podpredsedom vlády Dušanom Čaplovičom nemám zlé skúsenosti. Je to v prvom rade humanista a človek, ktorý sa oficiálne zastal Rómov, keď povedal, že ich nemožno dávať do jedného vreca a že ku každému Rómovi treba pristupovať ako k jednotlivcovi - ak niečo spáchal, tak za to musí niesť následky, ale nesmie sa používať princíp kolektívnej viny. Ak to takto pôjde ďalej, tak sa nám určite podarí isté konkrétne ciele dotiahnuť do pozitívneho výsledku. Navyše, ja za nikým nezatváram dvere.

Narážate na pani Orgovánovú?

Ak si niekto myslí, že na moju predchodkyňu budem nadávať, tak sa mýli. Nemám na to morálne právo. Zanechala po sebe konkrétne výstupy. Vážim si ju, lebo táto práca nie je ľahká.

Podpredseda vlády Dušan Čaplovič povedal, že Kláru Orgovánovú odvolali, lebo jej činnosť nezodpovedala prioritám vlády. Aké má vlastne na mysli?

Opýtajte sa pána podpredsedu, aké mal dôvody na odvolanie mojej predchodkyne. Neprislúcha mi to komentovať. Ja rešpektujem východiskový bod, do ktorého som prišla ako nová splnomocnenkyňa. Nevraciam sa do minulosti, lebo mi to nepomôže. Napriek tomu musím poznamenať, že som smutná z toho, že riešenie bytovej otázky je také, aké je, keď sa Rómovia nepriblížili ani pol metra smerom k dedine. Skôr sa sťahujú ďalej, alebo ich sťahujú z miest. Je pravda, že nie sú vyriešené pozemky a je pravda, že sa zmenila kvalita ich bývania, keď sú odrazu v domčekoch. No mali by ste vidieť, ako to vyzerá v dvojizbovom, hoci aj murovanom dome po istom období, keď v ňom býva 10-členná rodina. Je to rovnaké prostredie, ako predtým.

Ako by ste to robili vy?

Určite by som vyjednávala so starostami. Keby sa nepodarilo dohodnúť za pol roka, pokúšala by som sa predĺžiť termín definitívneho rozhodnutia. Rokovala by som s poslancami a usilovala by som sa ich prehovoriť. Ja nemôžem vnímať Rómov ako občanov druhej kategórie. Sú to občania Slovenskej republiky so všetkými právami a povinnosťami. A predovšetkým by som pracovala so skupinou, ktorá chce zmeniť spôsob života.

Klára Orgovánová tvrdí, že opätovná integrácia Rómov do obcí je ilúziou, lebo majoritní občania to už nedovolia.

Už o to nestoja nielen občania obce, ale ani samotní Rómovia sa nechcú vrátiť. A to je veľmi varovný signál pre spoločnosť.

Prečo nechcú?

Už sa boja. Sú dlho izolovaní a obec sa pre nich stala neznámym územím. Nemajú dôvod ísť niekam, kde ich nikto nechce. Je to veľmi vážny stav. Chýbajú nám sociologické štúdie. Sociologička Zuzana Kusá nemôže sama pomenovať všetky negatívne fenomény, ktoré tu vznikajú. Tí ľudia nechcú žiť spolu, a to z obidvoch strán. S tým treba niečo robiť.

Poznáte diskrimináciu aj v mestách?

Typické je, ak zamestnávateľ aj má záujem o kvalifikovaného pracovníka, ale keď zbadá, že je to Róm, tak ho nezamestná. A Rómovia sa ani nevedia brániť. Chcela by som, aby na úrade pracoval právnik, ktorý by im pomohol formulovať, na čo majú právo. Viem, že veľa vecí sa mi nemusí podariť, ale s dobrou vôľou môžeme toho urobiť dosť. Iba s hlúposťou a zlobou sa nedá bojovať.

Nie je vaša funkcia určená aj na to, aby ste dokázali oficiálnymi nástrojmi zamedziť práve zlobe? Čo si počnete, keď s ňou nechcete bojovať?

Snažím sa riešiť problémy diplomaticky a pristupovať k ľuďom s dôverou. Napríklad, keď z obce Tornaľa mali vysťahovať asi 18 rodín, zavolala som pánu viceprimátorovi, že ho veľmi pekne prosím, aby sme sa dohodli na riešení tejto ťaživej situácie. Povieme si, ako si predstavujeme riešenie, pokúsime sa nájsť kompromis v záujme tých, čo nie sú neplatiči, a ja budem veľmi pozorný poslucháč. Napokon sme sa dohodli. Je to pre mňa veľká výhra. Viem, akí dokážu byť Rómovia, a nemám právo vstupovať do kompetencií samosprávy, ale mali by sme všetci ochraňovať najmä deti, ktoré si nevyberajú rodičov.

Pokúšajú sa vás ovplyvňovať rómski lídri?

Nepoznám ich. Sú takí?

Tí, čo sa za nich považujú, sú podľa vás samozvanci?

Zatiaľ ma neatakujú. Bol tu len pán Ladislav Fízik, ale toho vnímam ako kolegu a spolupracovníka, poradcu ministra výstavby a regionálneho rozvoja. Ak sa ozvú rómski politici a predostrú múdre pripomienky, rada ich vypočujem. Len či to neostane v deklaratívnej rovine, to neviem.

Nemáte dojem, že zahraničné agentúry o našich Rómoch vedia viac ako my samotní?

Každá agentúra príde do Jarovníc a na Lunik 9. Neviem, či boli niekedy zvedavé aj na iné lokality. Aj zahraniční novinári chodia len na Lunik 9 a hľadajú senzácie. Ale čo tu už nájdu? Iba ak to, že tam z mesta prisťahovali ďalších Rómov. Žije tam už viac ako 5-tisíc ľudí, ale dostať sa odtiaľ bývať von nemá šancu nikto. Niekto v istom čase rozhodol, že na uvedené sídlisko sa budú sťahovať neprispôsobiví obyvatelia, čím vlastne vopred určil, že to bude rómske sídlisko. Na jednej strane sú ľudia radi, že už nemajú Rómov susedov, ale v skutočnosti je to pre všetkých veľmi zlé.

Bolo to v kompetencii vtedajšieho primátora Košíc Rudolfa Schustera?

Áno.

Muzikantka Ida Kelarová, ktorá organizuje úspešné projekty pre nadané rómske deti, mi raz vyrozprávala, ako venovala výnimočným deťom zo Slovenska kvalitné hudobné nástroje. Keď sa o rok vrátila, ich rodičia nástroje dávno predali úžerníkom. Prečo samotní Rómovia nedokážu urobiť medzi sebou poriadok?

Keď sa Rómov opýtate, ako si môžu požičať peniaze od človeka, ktorému musia vrátiť dvojnásobok, povedia, že banka im tie peniaze nikdy nedá, ale on áno. Nikto ich nepresvedčí, aby svojho úžerníka udali. Odsudzujem to, ale okolnosti, ktoré ich prinútia živiť tento začarovaný kruh, sú silnejšie ako oni. Existoval tu už aj program boja proti úžere, ale za celý čas sa podarilo usvedčiť len zopár...

Plánujete niečo robiť s povinnou predškolskou dochádzkou?

Určite budeme riešiť, aby už päťročné detičky boli povinne zaškolené - je to pre nich zásadná vec.

Ako to chcete dosiahnuť?

Práve tu sú potrební asistenti učiteľov, aby to rodičom vysvetlili. No rodičia to musia cítiť aj sami...

Predpokladáte, že stihnete dať požiadavky na zvýšenie finančných prostriedkov na tieto veci?

Ministerstvo školstva s tým ráta už teraz.

Na aké dlhé obdobie sú určené tieto peniaze?

Strednodobá stratégia je nasmerovaná na roky 2007 až 2015. Keď sme robili dotačné programy na ministerstve práce, usilovali sme sa ich riešiť nielen etnicky. Napríklad na začiatku dostala škola dotáciu na stravu, ak mala 50 percent detí v hmotnej núdzi. Vtedy sme zistili, že nám vypadlo veľa detičiek, ktoré sa len o pár korún posunuli od hranice hmotnej núdze a bolo medzi nimi aj veľa nerómskych žiakov. Tak sme zvýšili kvórum na 70 percent a pridelili príspevok celej škole. V tom vidím veľký posun - na obedy chodia rómske aj nerómske deti spolu. Pre mňa je dôležité, aby bol hlavným znakom žiak, nie Róm. Všetky deti potrebujú kvalitné vzdelanie bez ohľadu na národnosť. Ak ho dostanú, budú rovnako dobre pripravené na ďalší život. Navyše, mali by sme robiť cyklické previerky po 2 - 3 mesiacoch v osobitných školách, aby sa rómske deti mohli vrátiť do normálnych škôl, ak na to majú. Vznikol totiž problém, že niektorí rómski rodičia dávajú svoje deti do osobitných škôl zámerne. Buď sú finančne zvýhodňované, alebo tým riešia dopravu - nemusia do školy cestovať do inej obce.

Stále teda narastajú nové problémy bez toho, aby sa vyriešili aspoň niektoré čiastkové?

Už sme dali veľa finančných prostriedkov na rôzne programy a nepoučili sme sa zo zlých skúseností, stále v nich pokračujeme. Musíme rozvíjať dobré programy, ale zlé by sme mali pomenovať, aby verejnosť vedela, v čom neboli dobré. Môžeme ich predsa naladiť lepšie. V mojej pozícii by bol ideálnym veľký manažér, ktorý dokáže jasne formulovať požiadavky, ale s tým, aby nachádzal spôsob, ako sa dajú riešiť, a nie ako sa nedajú.

Vy sa necítite takou manažérkou?

Zatiaľ nie, ale musím sa o to pokúsiť.

Ste vyznávačka horoskopov. Prečítali ste si nejaký pred nástupom na tento úrad?

Už som dávno nijaký nečítala. Predtým som si pozrela horoskop každé ráno, lebo horoskopom skutočne dôverujem, ale teraz nemám čas prečítať si noviny ani celú poštu.

Ako sa o rómskom probléme zhovárate doma medzi svojimi?

Vždy sa pohádame, aj keď v dobrom. Povedali sme si, že na túto tému už nebudeme spolu debatovať. Aj keď mňa to vždy obohatí... Ja sa usilujem o nadhľad, lebo každý Rómov iba ľutuje, ale ľútosť nikdy nikomu nepomohla. Moja mama povie - chudiatka deti, je ich 11, sú hladné! A ja jej na to hovorím, že ich rodičia sú zodpovední za to, že priviedli na svet jedenástich. No moja mama, ktorá pochádza z osady, kde bolo normálne mať 8 - 9 detí, hovorí, že kedysi neboli až také problémy, aké sú dnes. Vtedy mali Rómovia podstatne menej finančných prostriedkov, ale vyžili a ich deti neboli hladné, špinavé a otrhané, ako sú dnes.

Ako sa odnaučili postarať sa o deti?

Voľakedy si rodiny navzájom pomáhali, ale všetky doterajšie hodnoty sa rozplývajú... Rómovia žijú a vyrastajú v segregačnom prostredí a sami si už pomôcť nedokážu. V jednej osade je materská škôlka, škola, komunitné centrum, prečo by chodili do dediny? Je to totálna izolácia. Sú úplne odtrhnutí od reality... Ale v Lomničke teraz žijú 4 rádové sestry, a tam sa úplne zmenil život. Keď ľudia vidia dlhé habity sestier, celkom inak sa správajú. Ony sú tam zas pre všetkých. Keď im ktokoľvek zaklope na dvere, vypočujú ho a pomôžu alebo poradia. Bolo by skvelé, keby sa o nich staralo čo najviac ľudí. Aby boli pre niekoho zaujímaví, aby ich niekto pochválil. Kto pochváli Rómov? Je to národ s veľkými danosťami. Podelia sa s posledným, sú dobrosrdeční. Majú aj negatívne vlastnosti, ale ja sa nehanbím povedať, že som Rómka. No ešte som nikdy nepočula, aby ich niekto chválil, iba ak ide o nejakú osobnosť.

Aj vy ste z legendárnej rodiny...

Keď si prečítam v novinách, že som dcéra Jána Berkyho Mrenicu, roztrpčí ma to, lebo môj ocko si vybudoval kariéru sám a ja nemám právo prihrievať sa pri jeho mene.

Ako ste spolupracovali s otcom na spoločnej knihe Rómske piesne a múdre slová?

Podieľala som sa už na otcovej knihe S husličkami po svete, ktorú som celú prerozprávala. Kniha Rómske piesne a múdre slová vznikala niekoľko rokov. Keď som išla na služobnú cestu, vždy som zaklopala na dvere nejakej rómskej rodiny a pýtala som sa, aké príslovia a porekadlá sa u nich tradujú. Ocko ma nabádal, aby som si ich zaznačovala a potom mi ich pomáhal správne zapísať do rómčiny. Rómske múdre slová sú veľmi osobité, majú iný charakter ako slovenské.

Napríklad?

Zo Zvolenskej Slatiny, odkiaľ pochádza moja mama, som priviezla príslovie: ‚Pravda chodí rovno, lož kríva.' Alebo: ‚Mladý pracuje silou, starý rozumom.' Jedna 89-ročná babka mi zas prezradila, že svojmu mužovi-bitkárovi celý život hovorila: ‚V bitke sa pravda stratí.'

Akú múdrosť ste si vy zobrali od svojich rodičov?

Pre mňa je základ v biblickom prikázaní - cti si otca svojho a matku svoju. Niečo sme dostali do vienka od Boha, ale k niečomu nás vychovali rodičia, za čo si ich veľmi vážim. Snažím sa im dávať to, čo mi dávali oni. Moja mama mi vždy hovorila - to, ako sa správaš ku svojim deťom, to ti ony neskôr všetko vrátia.

Uvažujete podobne vo svojom povolaní?

Problematika Rómov je veľmi ťažká. Keď sa ľudia pustia do jej riešenia a potom ju opustia, aj tak sa k nej vracajú. Stále majú pocit, že k tomu majú čo povedať. Beriem to s veľkou vážnosťou a zodpovednosťou. A keď zistím, že už neviem nič posunúť ďalej a pomôcť, sama odídem. Na tento post som nenastúpila s tým, že tu ostanem na celý život. Určite nie.