Lebo poézia je neuveriteľne široký pojem. Konfrontácia prístupov k jednej spoločnej veci je však príležitosťou, aby sa stretli rôzne formy. Preto môže slam, (súťaž freestylovej poézie) začať básnikom s patetickými veršami o úpadku dnešného sveta, ktoré sú poskladané z novinových správ, pokračovať básňou o motýľoch, raperkou, ktorá priamo na mieste improvizuje a z hlavy súka verše, či lokálnymi slovenskými urbánnymi legendami, ktoré deklamujú texty svojich piesní.
Lenže slam poetry je predovšetkým žúr. A dôkaz, že ani dnes poézia nepatrí iba do univerzitných kabinetov. Poézia je stále živá, trefná, ukričaná a náramne zábavná. Podobne ako bola v osemnástom storočí.
Pretože keď sú porotou diváci, rozhoduje umenie zaujať. Akokoľvek.
Nakoniec najlepšie zabavil básnik a performer Palo Čejka. Stal sa historicky prvým víťazom tejto súťaže. Aj keď pri porote z ľudí sa na nijaké umelecké kategórie nehrá (napokon, čím vlastne sú?), jeho vystúpenie, prístupom pripomínajúce Krchovského, rozhodne patrilo medzi najlepšie zážitky večera. Spolu s tričkom Starý Fotter.
„Niečo som si dopredu napísal, čo je možno trochu nefér voči ľuďom, ktorí píšu čosi od narodenia. S výnimkou jedného asi desaťročného textu som si všetko pripravil len pre túto príležitosť,“ vraví pre SME. „Bolo mi skôr ľúto, že tí básnici typu Hviezdoslavov Kubín sa akoby sami vyraďovali. Azda si mysleli, že tu nemajú byť, ale práve naopak. Oni by mali byť tou tvrdou frakciou proti raperom.“
Napriek obavám sa však v ľuďoch ukrýva stále dosť skutočných básnikov. Niekedy ich síce treba hľadať a inokedy skôr nakopnúť. Ale poézia vôbec nie je mŕtva. Prinajmenšom, kým jestvuje slam poetry.
