Čas už ukázal, že v jeho tvorivom potenciáli prevláda umenie básnické, že bez jeho dvojdomého talentu by boli poptexty iba šikovnými veršovačkami a básne ťažko zhudobniteľnými útvarmi. Takáto symbióza nemusí byť celkom samozrejmá, veď v dejinách poézie existujú tvorcovia, ktorých verše si neviem predstaviť zhudobnené (napríklad E. B. Lukáč alebo V. Beniak).
Tento zázrak dvoj- či trojdomosti nám predvádza Kamil Peteraj v knihe Čo sa šeptá dievčatám (Ikar, Bratislava 2007).
Okrem textov, básní a sentencií o láske obsahuje aj autorove digitálne fotografie dievčenských hláv – experiment neobyčajne originálny, lebo spojenie slova a obrazu pôsobí veľmi expresívne.
Podľa lákavého názvu by sa mohlo zdať, že autor tu ponúkol nejaké intimity, ktoré sa nevyslovujú nahlas. Ale Peteraj rozohral celú škálu mužsko-ženských vzťahov, od vizuálnych vnemov a očarenia dievčenským telom cez vzájomné rozpory a konflikty až po odcudzenie, ktoré sa už nešepká do ucha, skôr vykrikuje (báseň Besy).
Láska tu teda funguje napriek všetkej telesnosti a zároveň éterickosti ako premenlivá veličina, ako pohyb svetla a tmy alebo ako čosi, čo vzniká „z peny a morskej vlny“.
„Tajomstvo všetkých tajomstiev“ je fakticky nedefinovateľné a Peteraj má k dispozícii veľkú dávku obraznosti, aby túto najkrajšiu z ľudských mohutností priblížil aj v jej protirečeniach a protikladoch a zároveň sa zamyslel nad zmyslom života.
Lebo aj existenciálny faktor je obsiahnutý v Peterajových básniach, kde sa často strieda vážnosť i žart, radosť i smútok. Pravda, nejde o hlboké meditácie, skôr vtipné postrehy, ba niekedy až bavkanie sa a uťahovanie si z partnera alebo zo seba („Chodníčkom netušeným ide láska/ Veľkosti XXL“, „nájsť tak láskohol“, „je to taká pololáska/Mám ťa polorád“).
Peteraj striedmo používa lákadlá, ktoré téma poskytuje vrátane erotizmov a slovných hier. Pohrať sa však vie a nadľahčovať veci takisto („Si niečo ako najhriešnejší pôst/ Do priepasti naklonený most/ Picháš do mňa séra jedovatých dávok/ A skúšaš kam až ihly môžu vojsť“).
Peterajova zbierka skôr oslovuje než oslavuje ženské čaro, čiže má minimum patetiky, zato dosť jemnocitu, aby vystihla aj nuansy nepríjemnejších stránok vzťahov alebo spolužitia dvoch bytostí. Rozdiel medzi textom piesne a básňou je nebadateľný. Autorovo majstrovstvo spočíva v tom, že neskonvenčnel a nepodľahol nástrahám nevkusu.
