Predstava je to lákavá: všetci sa budeme mať lepšie na úkor penťákov, Honzov Novákov, Rehákov a zopár ďalších. Efektívne zdanenie bohatých je však tradičnou slabinou ľavicovej politiky. Čím je daňovník bohatší, tým viac prostriedkov má k dispozícii na to, aby sa skoro akejkoľvek forme zdanenia vyhol.
Pre tých najbohatších je k dispozícii alternatívny daňový domicil – napr. špičkoví športovci či umelci presťahovaní do Švajčiarska alebo Monaka. Pre tých o trochu menej bohatých sú riešením off-shore spoločnosti v daňových rajoch. Stojí im za to využívať služby špičkových daňových „optimalizátorov“, ktorí už poškrtali rozpočet aj onakvejším vládam.
Postihnuteľná ostáva nakoniec len časť tých, ktorí svojou prácou dobre zarábajú alebo podnikajú relatívne v malom. Keď tvrdá ruka daní z bohatstva dopadá na nich, strácajú v určitej miere motiváciu pracovať či podnikať a sú tlačení rôzne špekulovať – zo zamestnanca živnostník, zo živnostníka s. r. o.
Summa summarum, možnosť vytĺcť veľké peniaze z naozaj bohatých je veľmi obmedzená a vládu, ktorá túži míňať, nespasí. Šťastím Ficovej vlády je, že vďaka rozbehnutej ekonomike nateraz nemusí akútne riešiť, odkiaľ zobrať peniaze navyše do rozpočtu.
Kto pozná cyklický charakter ekonomického vývoja, vie, že dnešný „hospodársky zázrak“ nepotrvá večne a príde chvíľa, keď bude musieť vláda buď naozaj šetriť, alebo naozaj zvyšovať dane, a to nielen bohatým. Dobré pre Slovensko je, že skôr či neskôr sa voliči naučia, že zdanenie bohatých na pokrytie fiškálnej expanzie nestačí. Na druhej strane, aj vďaka reformnému úsiliu predošlých rokov to ešte môže trvať dlho.
Autor: Andrej Salner
