ie Quebec. Diskusie o vystúpení tejto po francúzsky hovoriacej provincie z federácie ostanú zrejme živé aj po odchode tohto brilantného politika. Budú sa však viesť v celkom inej rovine a separatistické hnutie zrejme stratí zo svojho vplyvu. Vrchol Bouchardovej kariéry, keď v kampani pred referendom v roku 1995 pritiahol na stranu separatistov polovicu quebeckých voličov, bude zároveň aj vrcholom odštiepeneckého úsilia vôbec. Quebec vtedy delilo od nezávislosti šesť desatín percenta hlasov.
Quebeckej strane po Bouchardovom odchode hrozí rozkol medzi umierneným a radikálnym krídlom. To druhé vykazuje mnohé znaky xenofóbie a antisemitizmu. Porážka Bouchardovho „jemného“ separatizmu, na ktorý podľa odchádzajúceho premiéra verejnosť prestala počuť, môže byť začiatkom konca separatizmu v kanadskej politike. To, že odštiepenci prišli o najlepšieho hráča, môže dospieť až tak ďaleko, že v regionálnych voľbách v roku 2003 sa zmocnia vlády nad provinciou profederálni liberáli Jeana Charesta.
Bouchard, ktorý bol veľvyslancom vo Francúzsku aj ministrom vo federálnej vláde a kreslo premiéra prevzal po porážke referenda v roku 1996 od Jacqua Parizeaua, sa v poslednom období ocitol medzi dvoma ohňami. Medzi občanmi myšlienka nezávislosti postupne strácala podporu a radikáli v jeho strane sa neustále dožadovali nového referenda. Bouchard sľuboval Quebečanom nové, už v poradí tretie hlasovanie o nezávislosti, keď budú vytvorené podmienky na víťazstvo. (kl)
